V roku 1982 letela do vesmíru stanica Saljut 7, ktorá potom slúžila na vedecké experimenty ďalšie štyri roky. Za ten čas pomaly zastarala, začala sa kaziť a napriek rozsiahlym opravám už nemohla vydržať dlho. Všetci teda netrpezlivo čakali vypustenie nového Saljutu s číslom osem. Nikto nepochyboval, že sa tak každú chvíľu stane. Veď Sovietsky Zväz sa na vesmírne stanice zameriava už od sedemdesiatych rokov. Je to výsada najväčšieho štátu sveta. Nikto nevie pracovať na obežnej dráhe tak dlho, ako práve kozmonauti zo ZSSR a štátov v rámci programu INTERKOSMOS. Devätnásteho februára 1986 teda opäť zaburácali silné motory rakety Proton a ďalší ľudský príbytok našiel svoje miesto medzi hviezdami. Všetci mali jasno. Stanice Saljut sa dočkali ďalšieho nasledovníka. Nikto nevedel, ako nový prírastok vyzerá, inžinieri však vyhlasovali, že nová stanica je oveľa dokonalejšia, ako staršie kusy. Na prvý pohľad nebolo vidno žiadnu zmenu. Po pozornejšom prezretí fotografie si však každý všimol nový úsek. Okrem dvoch valcov a solárnych panelov pribudla časť s priemerom dva a pol metra s piatimi okrúhlymi otvormi. Svetlo sveta uzrel stykovací uzol, najnovší vynález sovietskych kozmických technikov. Už onedlho sa po celom svete rozniesli správy, že na obežnej dráhe sa nachádza stanica druhej generácie, Mir (po slovensky mier), ktorá sa bude v budúcnosti rozširovať a nakoniec by sa mala skladať zo šiestich modulov. Už predtým sa špekulovalo o tom, že Sovieti by radi spojili niekoľko samostatných staníc a vytvorili tak jedno veľké monštrum, no nikto to nemohol potvrdiť. Mir bol definitívne krok vpred. Ľudstvo opustilo jednoduché moduly, ktoré už dávno nevyhovovali našim požiadavkám. Bolo treba konať a keďže ZSSR mali skúsenosti, rozhodli sa ich využiť a postaviť tak ikonu, orbitálny komplex, ktorý sa navždy zapíše do dejín kozmonautiky ako prvá modulárna vesmírny stanica.
28. srpna 2015 
Rubrika 
Štítky: 
Nahrávání ...