Cieľom amerického programu Apollo nebolo iba dostať astronautov na Mesiac. V prvom rade šlo o zvýšenie úrovne americkej kozmonautiky a pripravenie ďalších projektov v rámci programu Apollo applications. Vďaka nedostatku financií sa však celá rada misií zrušila a nakoniec ostala iba jediná, vypustenie experimentálneho družicového laboratória, stanice známej pod menom Skylab.

14. mája 1973 mesiac a pol po vypustení neúspešnej sovietskej stanice Saljut 2 sa na svoj posledný let vydala raketa Saturn V. Od svojich predchodcov sa však trochu odlišovala. Miesto lodi Apollo so záchrannou vežičkou mala na vrchole aerodynamický kryt. Nie, v ten deň sa neletelo na Mesiac. V skutočnosti išlo o oveľa komplexnejší projekt. Na nízku obežnú dráhu  sa vydala prvá a jediná americká stanica, domov pre tri posádky naplnený jedlom, vodou, množstvom techniky, teleskopmi, fotoaparátmi, mohutným systémom podpory života, zásobou kyslíku a v neposlednom rade aj snami o živote vo vesmíre. Tejto udalosti však predchádzali tisícky hodín strávené prípravami. Ak nepočítame vývoj Saturnu V, tak za zmienku určite stoja obrovské niekoľko stokilové gyroskopy. Tie boli na stanici celkovo tri. Obrovskú námahu stáli vývojárov určite aj prístrojový úsek, solárne panely, protimeteoritický dáždnik, prechodový tunel…

Američania však mali aj niekoľko výhod. Na rozdiel od sovietskych inžinierov nemuseli vymýšľať stykovací uzol. Jednoducho použili ten z Apolla a lunárneho modulu. Tiež čiastočne nemuseli riešiť obytný priestor pre astronautov. Skylab bol totiž prázdny tretí stupeň rakety Saturn V alebo druhý stupeň rakety Saturn IB. Označoval sa ako S-IVB. To, že astronauti žili vo vnútri nádrže na palivo nie je také čudné. Saturny používali kryogenické pohonné látky, ktoré museli byť od okolitého prostredia izolované, aby sa nevyparili. Preto je palivo do kyslíkovodíkových motorov uložené vo veľkých termoskách. Obdobnú technológiu Američania neskôr využívali aj na vyrábanie obytných modulov pre ISS.

Ako sa však zrodil projekt Skylab? Čo stojí za jeho vznikom, aké boli dôvody vybudovania stanice vo vesmíre a prečo sa radšej nepokračovalo v dobývaní Mesiaca? Na všetky tieto otázky je jedna jednoduchá odpoveď. Peniaze.

Lety na Mesiac stáli USA miliardy dolárov. Za deväť letov do blízkosti nášho prirodzeného satelitu NASA použila po započítaní inflácie asi sto miliárd. Približne toľko stálo aj vybudovanie ISS. Amerika sa teda musela uskromniť a pre začiatok využiť niektoré technológie z programu Apollo na dobytie nízkej obežnej dráhy, kde v tom čase kraľoval Sovietsky Zväz s loďami Sojuz a stanicami Saljut. Tiež samozrejme vznikla potreba odpovedať ZSSR na technológiu pobytu kozmonautov vo vesmíre na dlhšiu dobu.

Americký Skylab bol teda sčasti aj politický projekt. ZSSR mal na obežnej dráhe stanice, a USA nie. To sa muselo zmeniť! V NASA to vymysleli veľmi dobre. Mali k dispozícii obrovskú raketu Saturn V s rozprávkovým výkonom. Preto sa nemusela riešiť hmotnosť. Zatiaľ čo sovietske stanice tej doby vážili 18,5 tony a s loďou Sojuz cca 23,5 tony, Skylab ich so svojou hmotnosťou 86,7 ton prípadne 100,5 ton po spojení s Apollom s prehľadom tromfol. Prevyšoval ich aj životnosťou. Prvé Saljuty na obežnej dráhe nevydržali ani rok. Skylab spadol späť na Zem až po viac než šiestich rokoch. Za ten čas ho stihli navštíviť tri posádky, celkovo teda deväť astronautov. Skylab po vsstupe do atmosféry dopadol na Austrálske mesto Perth. Mestská radnica následne poslala NASA pokutu za znečisťovanie verejného priestranstva! Tomu hovorím charakter.

Skylab štartoval z kozmodrómu Cape Canaveral dva roky po skončení letov na Mesiac. Amerika o desať dní po úspešnom vynesení družicového laboratória na obežnú dráhu obnovila pilotované lety a k zadnému stykovaciemu modulu sa pripojila loď Apollo s výrobným číslom CSM-116. Tá mala pôvodne letieť k Mesiacu. Jej veliteľom bol ostrieľaný astronaut a veterán z letov Gemini-5, Gemini-11 a Apollo-12, Charles Conrad. Loď Apollo bola do vesmíru vynesená na špici rakety Saturn-IB pre ktorú to bol iba tretí pilotovaný let. Prvá posádka družicového laboratória mala veľmi dôležitú a náročnú úlohu. Skylab sa totiž na obežnú dráhu nedostal úplne v poriadku. O problémoch napíšem neskôr. Trojica astronautov nakoniec misiu splnila a po 28. dňoch pristála vo vodách pacifiku.

Už o desať dní po skončení prvej nasledovala druhá výprava. Raketa Saturn-IB dopravila na obežnú dráhu loď Apollo s výrobným číslom CSM-117. Pracovníci, ktorí kozmické plavidlo vyrábali, darovali posádke okrem iného aj dve chybné RSC systémy, kvôli ktorým bola misia takmer zrušená. Najprv sa pri prvom oblete okolo Zeme pokazil Blok 1. Začala z neho unikať pracovná látka. Potom po pripojení k Skylabu poruchu zaznamenal aj Blok 3. Bezpečnostné predpisy síce velili ukončiť prebiehajúce práce, nasadnúť do Apolla a pristáť na Zemi, ale poruchy spolu nesúviseli, riziko ďalšej bolo minimálne a prevážilo nad ziskom. Navyše, v prípade zlyhania ďalšieho bloku mohla ku Skylabu odštartovať záchranná misia a Apollo by potom na Zem pristálo s piatimi astronautmi, troma z posádky Skylabu a dvoma pilotmi záchrannej misie.  Preto trojica astronautov pod velením ostrieľaného Alana Beana nakoniec vo vesmíre strávila plných 56 dní, počas ktorých sa našťastie ďalšia porucha nevyskytla.

Tretia expedícia zamierila k prvej americkej stanici 16. novembra 1973 a vo vesmíre strávila aj nezabudnuteľné Vianoce. Po 84. dňoch sa vrátila späť na zemský povrch na čele s veliteľom Geraldom Carrom. Počas trvania misie však ani túto trojicu amerických astronautov neminuli problémy. Už dlhšiu dobu vykazoval anomálne správanie jeden z troch zotvačníkov, ktorý stanicu udržiaval v stabilnej polohe. Počas misie Skylab 4 sa nakoniec pokazil a prestal sa točiť. Stabilizácia síce bola možná aj s dvoma gyroskopmi, avšak iba pod podmienkou, že sa nebudú točiť v jednej osi. To sa bohužiaľ pár krát stalo a o natočenie celého komplexu sa museli postarať trysky na stlačený dusík. Tie však mali iba obmedzené množstvo paliva. Ešte pred štartom rakety Saturn-IB s loďou Apollo CSM-118 na špici však ani nebolo isté, či vôbec nejaký let do vesmíru bude možný. Najprv sa na Skylabe vyskytla predpokladaná porucha klimatizačného systému. Nebol v ňom dostatok chladiaceho média. To by samo o sebe nebolo až tak nebezpečné, veď po pripojení Apolla nebude problém ho doplniť. Táto možnosť však bola časovo obmedzená. Možnosť realizovať misiu bola podmienená včasným štartom. No Murfyho zákony bohužiaľ platia aj v kozmonautike. Saturn-IB mal problémy so stabilizačnými krídlami, na ktorých sa objavili praskliny. Ich výmena trvala týždeň. Potom bol štart niekoľko krát odsunutý kvôli zlému počasiu. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Pre úplnosť by som ešte rád dodal, že predchádzajúca posádka Skylab-3 nechala tej nasledujúcej na palube stanice menší kanadský žartík. Tri úbory vypchala tričkami, handrami a všetkých možným, takže to vyzeralo, že vo vnútri je človek. Kreatúry potom traja vtipálkovia nechali schované na Skylabe a po vstupe do obytného priestoru zostala trojica astronautov poslednej expedície v nemom úžase. Keď sa nakoniec situácia vysvetlila, riadiace stredisko sa žartovne spýtalo, či tam je dostatok jedla pre šesť chlapov.

Všetky tri posádky ktoré navštívili Skylab splnili primárne ciele projektu a väčšinu sekundárnych. Po skončení programu nasledovala posledná misia s loďou Apollo, pri ktorej sa spojila so sovietskou loďou Sojuz. Potom už na scénu nastúpili raketoplány.

Stanica Skylab bola svojho času najväčším a najťažším telesom na obežnej dráhe vyrobeným človekom. Až po dvadsiatich rokoch ju predbehol ruský Mir. Skladala sa zo štyroch hlavných častí. Obytný priestor bol v treťom stupni S-IVB, ktorý bol zbavený motoru, paliva a bol prispôsobený tak, aby v ňom bolo astronautom čo najpríjemnejšie. Celkový objem tejto pracovnej časti bol až 338 metrov kubických. Konštruktéri jednu tretinu rozdelili mrežovou konštrukciou na niekoľko častí. Vzniklo tak viac podlaží, kde mohli prebiehať experimenty, bola tam tiež telocvičňa a súkromné izbičky posádky či pracovňa. V strede obytného priestoru mali astronauti obrovský priestor, dokonca väčší, než na ISS. Celkovo viac než šesť metrový priemer stanice dovoľoval poriadne sa vyblázniť. Nacvičovali sa tam aj EVA, organizovali sa preteky v behu po obvode Skylabu čím vznikla pre bežca na chvíľu vďaka odstredivej sile aj umelá gravitácia. Hlavne tam ale bolo miesto na vykonávanie lekárskych, fyzikálnych a iných experimentov. Vpredu boli uložené nádrže s 2 700 l vody, so vzduchom, chladničky a úložné priestory pre množstvo aparatúr. Odpadkov sa posádka zbavovala jednoducho. Časť stupňa S-IVB v ktorej bola nádrž na kvapalný kyslík bola prázdna a staré haraburdie, zvyšky jedla či vrecúška s fekáliami sa dávali tam. Slúžila ako odpadkový kôš. Aby nedochádzalo k hnilobným procesom, bolo v nádrži na kyslík vákuum a priehradové konštrukcie zase zamedzovali odpadkom voľne poletovať.

Druhou hlavnou súčasťou Skylabu bol prechodový tunel a spojovací modul MDA, valec s priemerom 3,05 m a dĺžkou 5,24 m, kde sa odohrávala väčšina experimentov. Nachádzala sa tu drvivá väčšina ovládacích konzol a dve okná. Jedno pre pozorovanie Zeme a to druhé na kontrolu staničného teleskopu ATM. Astronauti si všimli, že konzoly v tejto časti boli dimenzované skôr na prácu na Zemi. Konštruktéri očividne nerátali s tým, že vo vesmíre sa človek môže voľne pohybovať. Spojovací uzol MDA bol vybavený dvoma dokovacími portami. Hlavný ležal v osi stanice a druhý, rezervný bol otočený o 90 stupňov.

Ďalšou dôležitou časťou Skylabu a zároveň nervovým centrom bola prechodová komora AM. Tá bola dlhá 5,08 m a okrem iného slúžila aj na vychádzky do voľného priestoru. Bola vybavená hermetickým poklopom, a tak sa kvôli jednej EVA nemusela meniť atmosféra v celej stanici. Na AM bol napojený aj staničný ďalekohľad ATM. Ten sa mal po vynesení na obežnú dráhu otočiť o 90 stupňov, a preto bola prechodová komora vybavená sústavou vzpier. Tiež tam bol namontovaný pevný kryt, ktorý zaisťoval náväznosť komory na družicové laboratórium 33 cm hrubou vrstvou alumíniového machu. V časti spojenej s prechodovou sekciou boli najrôznejšie magnetofóny, kontajnery s filmovými kazetami a iné dôležité vedecké vybavenie.

Jedným z hlavných dôvodov celého projektu bol hvezdársky ďalekohľad ATM Apollo Telescope Mount). ATM slúžil výhradne k astronomickým poz0rovaniam, prevažne Slnka, ale osvedčil sa aj pri skúmaní kométy. Pri štarte bol pochopiteľne sklopený a ukrytý na samom vrchu Saturnu V. Po vynesení na orbitu sa pootočil o 90 stupňov, aby sa mohli vysunúť solárne panely dodávajúce teleskopu elektrickú energiu.  Tento úkon bol sledovaný s určitými obavami, veď celé ATM vážilo cez 11 ton! Hlavná časť bola derivovaná od mesačného modulu z programu Apollo. Táto osemuholníková konštrukcia skrývala prístroje vrátane teleskopu. Na rozdiel od lunárneho modulu mal však ATM štyri solárne panely, ktoré sa  stali akousi dominantou stanice. Po otvorení poskytovali asi 50% energie, v skutočnosti to bolo nakoniec až 66%. Teleskop využíval na uloženie snímkov kazety. Fotografie z nich sa potom prácne vyvolávali. Celkovo všetky tri posádky stlačili spúšť 182 842 a obrovské množstvo materiálu doniesli na Zem. V tej dobe najsilnejší a najpresnejší ďalekohľad bol teda veľmi úspešný. Kvôli vloženiu či vybratiu kaziet sa musela konať EVA. Celkovo sa výmena uskutočnila až šesť krát.

Okrem týchto častí na stanici bola ešte hŕba iných kľúčových mechanizmov. O orientáciu v priestore sa starali mohutné zotrvačníky, prípadne trysky na stlačený dusík. Pôvodnou súčasťou Skylabu bol aj protimeteoritický štít či dva solárne panely umiestnené na bokoch obytnej sekcie. Jden sa po štarte poškodil. Tiež sa tam nachádzali prístroje označené EREP (Earth Resources Experiment Package), čiže aparatúry určené na sledovanie Zeme. Vesmírne stanice hrali pri pozorovaní našej planéty veľmi veľkú úlohu. Boli na nich totiž veľmi výkonné fotoaparáty, navyše ovládané priamo astronautom vo vnútri. Sústava EREP na Skylabe obsahovala tieto prístroje:

komory pre viacfarebnú fotografiu

infračervený spektrometer

radiometer s veľkou rozlišovacou schopnosťou

mikrovlnný rádiolokátor

rádiometer v pásme L

Celkovo bolo zhotovených cez 46 000 fotografií Zeme a 72 720 záznamov na magnetickej páske.

Problémy na Skylabe

Vzhľadom na to, že Skylab bol prvou a jedinou americkou orbitálnou stanicou, nevyhli sa mu problémy. Po bezchybnom štarte nosnej rakety sa pozornosť riadiaceho strediska upriamila na ATM. Ten sa mal otočiť. Celá operácia nakoniec dopadla výborne a vyslal sa povel na otvorenie solárnych panelov. Najprv štyri na družicovom teleskope, a potom dva veľké nosníky na stenách Skylabu. Zatiaľ čo s ATM nebol ani v tomto smere žiadny problém, dvojica panelov na OS dodávala minimálne množstvo prúdu. Pravá časť sa dokonca nečinila vôbec. Všetci boli zmätení. Po vylúčení poruchy vodičov padol hlavný tieň podozrenia na protimeteoritický štít. Ten mal počas štartu tesne priliehať na stenu OS a po navedení na stabilnú orbitu sa od nej odlepiť. Pri prípadnom poškodení sa však mohlo stať, že by jeho časť so sebou strhla aj nosník so solárnymi panelmi. V tom prípade by Skylab nemal dosť energie na udržiavanie prostredia pre posádky, chod vlastných systémov a experimenty.

Po niekoľkých hodinách bol už vinník jasný. Pre začiatok sa o päť dní odložil prvý let ku stanici a začalo sa so zvažovaním všetkých možností. Pravý nosník so solárnymi panelmi bol pravdepodobne odtrhnutý. Ľavá strana by teoreticky mohla byť v poriadku. Keďže do Skylabu z nej prúdilo minimálne množstvo prúdu špecialisti nakoniec usúdili že sa solárne články „iba“ nerozvinuli. Začali sa teda plány na opravu. Obhliadnuť situáciu bolo možné až na mieste, preto sa nesalo konkretizovať. Problémy s dodávkou elektriny boli kritické. Avšak už onedlho sa ukázalo, že najprv bude potrebné vyriešiť o niečo pálčivejšiu otázku. Teplota vo vnútri družicového laboratória začala prudko rásť.

Kvôli absencii protimeteoritického štítu na steny obnaženej nádrže stupňa S-IVB dopadalo extrémne množstvo slnečného žiarenia. Materiál sa rozžhavil na 150 stupňov Celzia, a vo vnútri bolo okolo 48 stupňov. Hrozilo nebezpečenstvo zlyhania chladničiek, v ktorých sa nachádzalo jedlo. Tie boli projektované na najvyššiu teplotu 50 stupňov. Jednou z možností bolo zapnúť klimatizačné systémy na maximum, ale tým by sa zvýšil odber energie, ktorej nebolo nazvyš. Nakoniec sa inžinieri uchýlili k šialenému riešeniu. Otočili stanicu tak, aby na ňu dopadalo čo najmenej lúčov. Tým sa však samozrejme znížil aj príkon solárnych panelov. Pred prvou pilotovanou misiou teda bolo potrebné vyriešiť hneď dve otázky. Ako znížiť teplotu vo vnútri Skylabu a ako zvýšiť príkon el. energie. Odpoveď na problémy s teplotou prišla nečakane. Autor šikovného nápadu Jack A. Kinzler navrhol umiestniť na stenu kde bude najviac svietiť Slnko dáždnik z hliníkovej fólie. Prvý exemplár zariadenia doniesol do Maršalovho vesmírneho strediska v Houstone a kompetentným sa veľmi páčil. Jack pritom nebol na riešenie pálčivého problému privolaný. Pracoval z vlastnej iniciatívy a svoje zariadenie navrhol iba vďaka rozprávaniu technikov a opisu problému z televízie. Vytušil pritom všetky podmienky, ktoré musel splniť. Kompetentní nechceli, aby astronauti pri inštalácii išli na stenu stanice kde neboli žiadne úchytky a navyše z nej mohli trčať zvyšky štítu, ktoré by prederavili skafandre. NASA si okamžite objednala tri exempláre, ktoré potom podrobila náročným skúškam. Jeden z nich bol nakoniec uložený pod stredné kreslo v Apolle.

Raketa Saturn-IB sa nakoniec po desiatich dňoch od štartu Skylabu vzniesla a na obežnú dráhu dopravila posádku misie Skylab 2. Tá mala dva týždne na inštaláciu dáždnika a vytiahnutie zaseknutých solárnych panelov na ľavom nosníku. A prečo práve dva týždne? Približne toľko totiž vydržali dodávať elektrickú energiu palivové články Apolla. Palivo mali síce až na sedemnásť dní, ale nikto nechcel nič riskovať.

Po niekoľkých hodinách stíhania družicového laboratória ostrieľaný veliteľ Charles Conrad radostne vykríkol do Capcomu: „Na ňho, na ňho! Už ho vidím! Ideme na Skylab! Máme ho v slnečnom svetle priamo pred sebou vo vzdialenosti asi dva a pol míle.“ Ako prvý človek tak uvidel poškodenú americkú stanicu. Po niekoľkých hodinách zrovnávania rýchlosti nakoniec bolo jasné, prečo sa ľavý solárny panel neotvoril. Bránil mu v tom pásik kovu zo štítu. No náladu v lodi Apollo to zhoršiť nemohlo. Na prvý pohľad sa totiž zdalo, že opraviť chybu by bolo možné priamo z lode pri lete vo formácii. Zatiaľ sa však členovia posádky Skylab 2 posilňovali. Ich vesmírny koráb letel zavesený za MDA. Po oblečení skafandrov došla z riadiaceho strediska zlá správa. Astronauti nebudú schopní žiadnym z nástrojov pri lete vo formácii dosiahnuť na kovový pásik omotaný okolo nosníka so solárnymi panelmi. Jediná nádej teda spočívala vo vypáčení panelov. Dve hodiny sa traja chlapi mordovali, ale výsledky neboli žiadne. Nakoniec padlo rozhodnutie vstúpiť do stanice, namontovať dáždnik a zaseknutý nosník nechať na pokoji. Problémov však bolo evidentne málo, pretože pri dokovaní došlo ku zaseknutiu západiek. Tie sa neotvorili a spojenie teda nebolo možné. O hodinu sa  teda konala ďalšia neplánovaná EVA, pri ktorej astronauti skratovali určité elektrické obvody a primäli dokovacie zariadenie k poslušnosti. O ďalšiu polhodinu už boli všetci

traja v prechodovom tuneli. Prvé čo pocítili pri otvorení poklopu bol chlad. Zmes kyslíku a dusíku v pomere 1:2 s tlakom 35% atmosféry nahrádzajúca vzduch mala teplotu nepríjemných desať stupňov Celzia. Po revízii všetkých prístrojov v MDA (a že ich bolo) konečne prišlo povolenie k vstupu do pracovnej sekcie (OS). Tu nasledoval ďalší šok. Teplota „vzduchu“ vo vnútri bola až 40 stupňov na nulou. Traja astronauti obhliadli všetky kúty stanice a napriek tomu že prvú „noc“ mali stráviť v Apolle si ustlali vo vnútri Skylabu. Po výdatnom spánku bolo na programe dňa nainštalovanie dáždnika a oživenie stanice. Všetko šlo našťastie hladko. Po rozprestrení dáždnika sa mohol Skylab konečne otočiť do svojej obvyklej polohy a posádka okamžite pocítila znižovanie teploty vo vnútri komplexu. Prišiel čas na počítanie škôd. Paradoxne, najväčšie problémy nespôsobila vysoká teplota, ale chlad v zatienených častiach. Tri akumulátory ktoré stanici dodávali šťavu počas časového úseku, keď sa pohybovala v zemskom tieni mali iba 40% kapacitu. Po žiaducom zvýšení teploty sa zotavovali len pomaly. Poškodilo sa aj jedno relé, kvôli čomu Skylab prišiel o šesť percent energie. Situácia však nakoniec nebola až taká zlá. Vo výsledku bolo družicové laboratórium obývateľné a dokonca sa mohli v obmedzenej miere začať experimenty ako EREP (snímkovanie Zeme). Po týždni nasledovala štvrtá EVA posádky Skylab 2. Pri nej sa zhotovili špeciálne nožnice na plech so sedem metrovými rúčkami. Tie mali za úlohu prestrihnúť pásik plechu, ktorý bránil ľavému nosníku rozvinúť solárne panely.

EVA dopadla úspešne, hlavný cieľ sa splnil a Skylab získal ďalších 30 % el. energie. Po dobre mierenom údere kladivom na stenu stanice sa priviedlo k rozumu aj spomínané neposlušné relé. Nakoniec astronauti vsunuli do ATM kazety, aby mohli začať s fotografovaním Slnka. Osud Skylabu konečne nevisel na vlásku. Traja astronauti nakoniec upratali stanicu a pripravili ju pre druhú posádku s oficiálnym označením Skylab 3.

Tri posádky stanice nakoniec splnili takmer všetky ciele a program Skylab sa zapísal medzi ďalšie megaúspešné americké pilotované projekty, ako napríklad Mercury, Gemini či Apollo.

Ukazateľ                        jednotka      plán  skutočnosť    plnenie (%)

—————————————————————————-

celková životnosť laboratória       dní            240         271       113

pilotované expedície                        počet            3           3       100

dĺžka pilotovaných expedícií        dní            140         172       123

počet činností mimo loď (EVA)    počet            6          10       167

celkové trvanie EVA                         hodín           18          43,3     241

pozorovanie ATM                              hodín          565         755       139

pozorovanie ATM                             snímkov                 182 842

pruhov snímkovania EREP           počet           65          90       138

101^a      155^a

experiment 190 A (EREP)             snímkov       31 200      40 286       129

experiment 190 B (EREP)             snímov        7 200       5 860        81

záznamy EREP na mág. páske     metrov       54 860      72 720       133

lekársko-biologické

experimenty                                     hodín          701         822       117

technické experimenty                hodín          264         294       111

spracovanie materiálov, pokusy  počet           10          32       320

študentské pokusy                        počet           44          56       127

pozorovanie kométy

ATM                   počet            0          13         –

pozorovanie kométy inými

prístrojmi                      počet            0         111         –

Odporúčam pozrieť si na Youtube toto video. Tak si najlepšie predstavíte veľkosť Skylabu.

Nedostatok zdravej technickej súdnosti

Vyšetrovacie komisia, ktorá bola vytvorená za účelom zistenia príčiny straty protimeteoritického štítu a jedného z nosníkov so solárnymi panelmi predala 19. júla svoje zistenia vedeniu NASA.  V štruktúre obrovskej vládnej agentúry sa potom udialo niekoľko zmien a celková obrat prístupu pri vývoji nových technológií.

Protimeteoritický štít mal byť podľa raných návrhov pri štarte pevnou a prakticky neoddeliteľnou súčasťou stupňa S-IVB. Neskôr sa ale ukázalo, že technologicky to bolo nemožné. Nikto však tejto skutočnosti nevenoval pozornosť a nakoniec sa všetko ututlalo. Štít bol  ku Skylabu len voľne pripevnený a nikomu to nevadilo. Vývojom a výrobou tak zložitej a pokročilej technológie, akou bol protimeteoritický štít, mal byť poverený špeciálny koordinačný pracovník, ktorý by prípadné problémy konzultoval s vedením. Nič také sa však nestalo. Navyše, inžinieri, ktorí upozorňovali na problémy boli umlčaní.

Čo sa teda nakoniec stalo? Pri štarte Saturnu V približne v 63. sekunde počas najväčšieho aerodynamického namáhania zle pripevnený štít povolil a so sebou strhol aj pravý nosník s panelmi. Na ľavej strane došlo ku šťastiu v nešťastí. Pásik kovu sa zasekol na nosníkovej konštrukcii a tým zabránil strate tejto dôležitej časti. K definitívnemu zničeniu pravého panelu došlo v čase T+593 s pri zážihu retrográdnych rakiet na druhom stupni Saturnu.

Ak by Skylab stratil oba panely, bol by prakticky neobývateľný. Energia doň by sa musela pumpovať z palivových článkov Apolla a maximálna dĺžka pobytu by sa skrátila na štrnásť dní.

Zdroj informácií:
http://en.wikipedia.org/wiki/Apollo_Telescope_Mount
http://mek.kosmo.cz/pil_lety/usa/skylab/skylab.htm
http://sk.wikipedia.org/wiki/Skylab
http://en.wikipedia.org/wiki/Skylab

Zdroje obrázkov:
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/92/Skylab_and_Earth_Limb_-_GPN-2000-001055.jpg
http://history.nasa.gov/SP-4011/p305.jpg
http://www.astronautix.com/graphics/0/10076167.jpg
http://www.astronautix.com/graphics/0/10076025.jpg
http://www.astronautix.com/graphics/0/10076028.jpg
http://www.astronautix.com/graphics/0/10076027.jpg
http://www.nasa.gov/images/content/54360main_Skylab4_tree.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/c/c1/Skylab_illustration.jpg/440px-Skylab_illustration.jpg
http://media.al.com/breaking/photo/skylab-drawing-d3020e9fa0e0aa9b.jpg