„Už dlho predpokladáme, že severné nížiny na Marse sú vlastne vyschnuté dno veľkého oceánu, ale dosiaľ sme nenašli dymiacu zbraň“, povedal Mike Lamb, asistent profesora na Caltechu, ktorý je spoluautorom výskumu. „Napriek tomu, že k dôkazu existencie starobylého marsovského oceánu máme ešte ďaleko, toto je dosiaľ najpresvedčivejší argument“, vyhlásil Roman DiBiase, hlavný autor objavu. Väčšina hornej hemisféry Marsu je položená nižšie, než tá južná. To tak trochu pripomína pozemský reliéf morí a oceánov. Hranica medzi nížinami a vysočinami by mohli byť hypotetické útesy. Tieto domnienky potvrdzuje nález prastarej delty marsovskej rieky, ktorá je vzdialená asi tisíc kilometrov od kráteru Gale, kde momentálne operuje pojazdné laboratórium Curiosity.
Tím z Caltechu analyzoval nové snímky povrchu vo vysokom rozlíšení, ktoré vytvorila americká sonda Mars Reconnaissance Orbiter (MRO). Konkrétne študovali sto kilometrov štvorcových povrchu, kde sa veľmi pravdepodobne kedysi nachádzalo pobrežie. Satelitné snímky ukazovali túto oblasť ako súčasť väčšieho celku známeho ako Aeolis Dorsa. Pri výskume sa výskumný tím dostal k fotografiám z kamery HiRISE. Tá fotografovala určenú oblasť z rôznych uhlov, vďaka čomu bolo možné vytvoriť 3D mapu. Najdetailnejšie snímky mali rozlíšenie dvadsaťpäť centimetrov na pixel. Topografické dáta poskytli rozlíšenie jeden meter na pixel.
Vďaka týmto informáciám vedci zistili, že celé územie odhaľuje rozsiahle sedimenty a početné brázdy nazývané aj inverzné riečne korytá. Po rozsiahlom štúdiu nakoniec predložili hypotézy udalostí, ktoré sa udiali po zmiznutí vody.
Inverzné riečne korytá vznikali vďaka materiálu podobnému štrku, ktorý bol postupne unášaný vodou a ukladal sa v nižšie položených oblastiach. Po vyschnutí rieky sa jemné zrniečka ílu, prachu a piesku postupne odviali a nakoniec zostala iba hrubá sutina. Tá vytvorila vyvýšeniny ktoré dnes sledujeme ako sedimenty ležiace pri dávnych tokoch. Vďaka týmto sedimentom bolo možné objavil deltu rieky, ktorá sa snáď vlievala do marsovského oceánu.
Delty riek sa samozrejme objavili už aj pred tým. Vždy však ústili do nejakého kráteru a tým pádom nemohli vytvoriť veľkú vodnú plochu. Malé jazerá na červenej planéte sú oveľa jednoduchšie dokázateľné, ako jeden veľký oceán. Napriek tomu je pravdepodobné, že niečo také v minulosti existovalo. Veľká vodná plocha mohla pokrývať až jednu tretinu planéty, prevažne severnú pologuľu. Štúdium hranice medzi severnými nížinami a južnými vysočinami nám snáď napovie viac. Každopádne, objav delty rieky práve v tejto oblasti je momentálne najpresvedčivejším argumentom o existencii asi 100 000 kilometrov štvorcových veľkého mora.
Existuje samozrejme aj iné vysvetlenie. V minulosti existovali nejaké prírodné hranice, ktoré zamedzili vytvoreniu súvislej vodnej plochy. Potom je však na mieste otázka, kde sú tieto útvary dnes? Jediná možnosť je, že Mars bol v minulosti geologicky aktívnejší, než si myslíme.
„Naša práca a práca ostatných vedcov má veľký význam. Študujeme sedimenty, známky prítomnosti vody a jej kolobeh na Marse, rieky, delty, dažde a potenciálny oceán. Všetky tieto prostredia veľmi podozrivo pripomínajú Zem“, vyhlásil Mike Lamb.
Obrázky:
Porovnanie exhumovanej delty v sedimentárnych horninách Marsu (vľavo) s deltou rieky Selenga, ktorá sa vlieva do ruského jazera Bajkal (vpravo).
Celkový pohľad na mapu Marsu so skúmanou oblasťou Aeolis Dorsa vyznačenou hviezdičkou. Hranica oddeľuje vyvýšený terén a krátery južnej pologule od nižinatej krajiny na severe. Tá bola v minulosti často považovaná za oceánsku panvu. Oblasť Aeolis Dorsa odhaľuje rozsiahle sedimenty a brázdy, ktoré sú interpretované ako inverzné riečne korytá.
Zdroje informácií:
http://phys.org/news/2013-07-evidence-martian-ocean.html
http://www.astro.cz/clanek/5876
Zdroje obrázkov:
http://www.astro.cz/_data/images/news/2013/07/24/marsocean_1.jpg
http://www.astro.cz/_data/images/news/2013/07/24/marsocean_2.jpg