Počas druhej svetovej vojny v rokoch 1939-45 sa proti Nemecku a Japonsku spojil celý svet. Do konfliktu vtedy zasiahli aj Američania a pomohli Rusom vytlačiť a poraziť fašistov. Úžasné víťazstvo bolo dôkazom, že ľudstvo sa môže a musí spojiť pri riešení dôležitých otázok. Po vojne však zo spojenectva nezostalo nič a štáty, ktoré sa najviac zaslúžili o priaznivý výsledok sa zrazu ocitli v opozícii. Východný a západný blok delila železná opona a bipolárny svet sa stal na dlhé desaťročia realitou. Komunizmus proti kapitalizmu, dve úplne odlišné pohľady na život, dve ideológie, ktoré sa jednoducho nemohli zniesť. Ako to však býva, aj tu sa objavila výnimka potvrdzujúca pravidlo. Áno, hádate dobre. Najzložitejšie a najnákladnejšie odvetvie spojilo dve veľmoci. Kozmonautika tak dala aspoň na chvíľu miliardám ľuďom zabudnúť na každodennú hrozbu nukleárnych hlavíc namierených na každé väčšie mesto. Damoklov meč visiaci nad ľudstvom bol na chvíľu otupený. Dnes už to síce vyzerá iba ako gesto, ale v roku 1975 bolo tridsiate výročie porážky nacizmu oslávené veľmi nevšedne. To, čo dnes považujeme za samozrejmosť, skutočnosť, že vo vesmíre po boku pracujú Rusi aj Američania, sa stalo realitou. Let Sojuz-Apollo sa uskutočnil počas krátkeho  obdobia, keď boli vzťahy medzi USA a ZSSR o niečo lepšie, ako obvykle. Leonov, Kubasov, Stafford, Brand a Slayton boli účastníkmi jedného z najpamätnejších kozmických letov v histórii. Za obrovským úspechom americkej a sovietskej pilotovanej kozmonautiky však stoja tisícky hodín príprav a diplomatických jednaní. Spolupráca sa nerodila ľahko. Možno aj to je dôvod prečo sa v nej dlho nepokračovalo. Každopádne, táto misia zostane už navždy zapísaná zlatým písmom v knihe kozmických letov.

Dve lode, jedna pripravovaná Sovietmi a druhá Američanmi boli súčasťou programu „Apollo–Sojuz Test Project“ (ASTP) alebo „Experimentaľnyj Poľot Apollon Sojuz“ (EPAS), ktorého úlohou bolo pripraviť dve úplne odlišné technológie na spoločnú misiu. Úpravy boli robené hlavne na sovietskej lodi Sojuz, kde bolo potrebné modifikovať veľmi veľa systémov a celkovo prerobiť nosnú konštrukciu ruského dopravného prostriedku. Na druhej strane planéty pripravovaná loď Apollo-ASTP nebola nijako špeciálne upravená. Napriek úsiliu inžinierov dvoch kozmických veľmocí nebolo možné spojiť tak odlišné stroje. Rozdielov bolo príliš veľa. Zostávala teda jediná možnosť, skonštruovať špeciálnu prechodovú sekciu.

Pre lepšiu predstavu vypíšem niekoľko najzávažnejších problémov, ktorým museli vývojári čeliť. V prvom rade tu bol dokovací mechanizmus. Je logické, že Američania aj Sovieti mali svoj systém a zakomponovanie takejto technológie do jednej z lodí bolo nemožné. Spojovacia komora teda mala na jednej strane americký, a na druhej strane ruský stykovací uzol, pričom Apollo bolo pri spájaní pasívne a takmer všetky manévre vykonávali dvaja kozmonauti na palube Sojuzu. Pri druhom spojení sa úlohy vymenili.

Druhým obrovským problémom bola atmosféra. Zatiaľ čo v ZSSR používali klasickú zmes kyslíka a dusíka pri tlaku jednej atmosféry, v lodi Apollo bol čistý kyslík pod tridsaťpercentným tlakom. Kvôli tomu mohli Američania celú loď odľahčiť. Steny veliteľskej sekcie nemuseli byť tak robusné. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, táto skutočnosť pomotala hlavy odborníkom na oboch stranách veľkej mláky. Nakoniec sa našiel kompromis. Sovietsky Sojuz bol pri spoločnom lete natlakovaný iba na 70% a miesto klasických tridsiatich bolo v zmesi až štyridsať percent kyslíka. Loď Apollo sa nakoniec v tomto ohľade neupravovala, ale dvaja americkí astronauti sa uzamkli v prechodovej komore a dve hodiny postupne menili zloženie atmosféry a jej tlak v tejto dve a štvrť tony ťažkej sekcii. Po hermetickom utesnení a strávení nezabudnuteľných chvíľ v prvom spoločnom sovietsko-americkom kozmickom výrobku sa konečne otvoril poklop a nasledovalo legendárne potrasenie rúk. Potom sa dva dni uskutočňovali spoločné experimenty. V prechodovej komore bola napríklad malá piecka, v ktorej sa mohli robiť metalurgické pokusy.

Ďalšou prekážkou bol odlišný prístup dvoch strán k samotnému vesmírnemu letu. Zatiaľ čo Američania sa snažili využiť čo najviac poznatkov z letectva a astronautov nechali robiť všetky úkony, Sovieti sa radšej spoľahli na automatiku. To síce kládlo menšie nároky na kozmonautov, ale zmeny akýchkoľvek operácií boli veľmi zložité. Aj v tomto sa však našla spoločná reč. Napokon, spojenie malo trvať iba slabé dva dni. Zvyšok letu sa absolvuje osamote.

Počas letu bolo potrebné zabezpečiť maximálnu synchronizáciu sovietskeho a amerického riadiaceho strediska, spojovacích staníc a v neposlednom rade aj personálu oboch strán. Na to boli povolané samostatné tímy koordinátorov, inžinierov, technikov a vedcov, ktoré spoločnými silami len veľmi ťažko prekonali jazykovú a technologickú bariéru. Všetko smerovalo k stvoreniu novej krehkej spolupráce ktorá potom mohla v ďalších rokoch pokračovať (bohužiaľ sa tak nestalo).

Ťažko rodiaca sa spolupráca

V šesťdesiatych rokoch boli vzťahy medzi Sovietskym Zväzom a USA veľmi napäté. Vrcholili takzvané vesmírne preteky, v ktorých sa obe veľmoci predchádzali v počte prvenstiev. Nakoniec vyhrali Američania a získali najdôležitejší primát, prvého človeka na Mesiaci. Od tej chvíle sa ciele oboch vesmírnych programov začali odlišovať. Sovieti stratili záujem o Mesiac a svoju pozornosť upriamili na nízku obežnú dráhu. Modifikovali loď Sojuz, ktorá pôvodne slúžila pre lety na Mesiac a začali stavať prvé orbitálne stanice. V tej dobe Američania pokračovali v letoch k nášmu supútnikovi. Preto nie je prekvapivé, že projekt Sojuz-Apollo (ASTP) zo začiatku narazil na nie veľmi priateľskú atmosféru, tlaky oboch strán a ich vzájomné osočovanie. Propaganda bola na prvom mieste.

Ako som už spomínal, oba štáty mali úplne rozdielny pohľad na kozmické lety. Sovieti v roku 1971 obvinili Američanov, že ich lode Apollo sú príliš zložité a riadia ich takmer výhradne astronauti vo vnútri. To výrazne zvyšuje možnosť zlyhania. Ľudský faktor hrá vždy veľmi významnú úlohu. Prípadná riziková situácia by mohla byť zle vyhodnotená alebo by posádka mohla reagovať neskoro.

Amerika kontrovala vyhlásením, že Sovietska loď Sojuz nie je dostatočne spoľahlivá. Väčšina kľúčových systémov v Apolle je zdvojená. V prípade, že by jeden zlyhal ho astronauti jednoducho odpoja a použijú druhý, redundantný. Sojuz sa však takým luxusom pochváliť nemohol. Ak by niečo zlyhalo, posádka by započnala snahu o čo najrýchlejší návrat späť na Zem.

Po konci vojny vo Vietname sa vzťahy medzi svetovými superveľmocami začali postupne zlepšovať a spoločná vesmírna misia naberala reálne črty. Spolupráca v najzložitejšom odbore ľudstva mala blahodárny vplyv na všetky časti bežného Rusa či Američana. Napätie začalo po dlhom čase konečne opadať a z tmy sa vynárali nové, dosiaľ netušené možnosti. Optimisti hovorili o novej ére, letoch na Mars, základni na Mesiaci. V čase keď sa do kozmonautiky dávali obrovské obnosy sa takéto predstavy priam núkali. Ako povedal sovietsky líder Leonid Brežnev: „Sovietski kozmonauti a americkí astronauti pôjdu do vesmíru za prvým spoločným experimentom v histórii. Oni vedia, že z otvoreného kozmu vyzerá naša planéta ešte krajšie. Je dosť veľká na to, aby sme na nej žili mieri, ale príliš malá na jadrovú vojnu.“ Obe strany brali spoločnú misiu ASTP ako politický akt mieru. V šialene rýchlo sa meniacej dobe sedemdesiatych rokov to bolo nádherné gesto a veľa ľudí uverilo v krajšiu budúcnosť.

V apríli 1972 USA aj ZSSR podpísali dohodu a tým sa oficiálne začali prípravy na spoločný let.

Sojuz, Apollo a ten tretí

Ako som už písal, pre let bola použitá klasická loď Apollo bez väčších zmien. V jej útrobách sa ukrývali traja astronauti. Skúsený Thomas P. Stafford mal tú česť veliť americkej časti projektu. Ďalší dvaja členovia posádky, Vene D. Brand a Donald K. Slayton boli úplní nováčikovia. Pre posledného menovaného to bola dokonca jediná príležitosť ako sa dostať do kozmu. Potom mu to už na palube raketoplánu bohužiaľ nebolo dovolené. Pôvodne mal byť veliteľom Jack Swigert, ten však bol odvolaný kvôli škandálu so známkami Apolla 15.  

O vynesenie lodi Apollo-ASTP na obežnú dráhu sa postarala raketa Saturn IB s horným stupňom S-IVB s legendárnym motorom J-1. Pod Apollom bola umiestnená prechodová komora vážiaca približne dve tony. Tú si potom astronauti vytiahli, podobne ako to robievali s lunárnym modulom. Na jej uloženie sa vyvinul špeciálny aerodynamický kryt, ktorý prenášal väčšinu tlaku na Apollo. Tým zabránil prípadnému poškodeniu komory.

Čo sa týka Sojuzu, kvôli bezpečnosti bola použitá dvojmiestna verzia, v ktorej kozmonauti mohli mať oblečené skafandre. Všetky úpravy na lodi boli testované pri lete Sojuz-16, ktorý dopadol úspešne. Vtedy sa skúšal hlavne nový stykovací uzol, znížený tlak v hermetizovanej časti a tiež nové okienko v orbitálnom úseku. Ďalšou zmenou, ktorá však pri lete nefigurovala bola nová nosná raketa. Sojuz U už síce niekoľko krát štartoval, ale s posádkou to bolo pri spoločnej misii iba druhý krát. Práve zlyhanie nosnej rakety rok predtým ohrozilo celú misiu. Nešťastný let Sojuz 18a sa do dejín zapísal šedým písmom. Prvý krát v histórii zlyhala pri pilotovanej misii raketa. Posádka nakoniec prežila, ale od smrti nemala ďaleko.

Zlyhane nosnej rakety len pár mesiacov pred spoločným projektom nebolo veľmi dobré načasované, ale sovietska strana sa snažila situáciu upokojiť práve vyhláseniami, že pri ňom už bude použitý modernizovaný nosič. To očividne zabralo a naštrbená dôvera sa zacelila viac než úspešným priebehom misie Sojuz-18.1, pri ktorej sa dvaja kozmonauti dostali na stanicu Saljut-4. Raketa aj loď Sojuz nakoniec svoje úlohy zvládli na jednotku a dopravili kozmonautov do blízkosti Apolla.

Najzaujímavejším technickým prvkom celej misie je nepochybne prechodová komora. Tá zaisťovala kompatibilitu oboch lodí. Na jednej strane mala klasický „samičí“ dokovací uzol, na ktorý sa napojilo Apollo. Loď Sojuz sa pripájala na špeciálny port vyvinutý len pre tento let. Zaujímavé je to, že mohol byť pasívnou, ale aj aktívnou súčasťou dokovacieho manévru. Všetko záležalo na vôli posádok a riadiacich stredísk. Normálne sa totiž mal Sojuz pripájať na Apollo svojimi vlastnými tryskami. V prípade poruchy však túto úlohu na seba mohla prebrať aj druhá loď. Niečo podobné sa nikdy neriešilo, nebolo to totiž potrebné. Vždy existovala loď a cieľ, ku ktorému mala doraziť. V tomto prípade však boli lode a zároveň aj ciele dva.

Ďalej bola prechodová komora vybavená špeciálnym enviromentálnym systémom, ktorý bol schopný pomaly zvyšovať či znižovať tlak v závislosti od toho, čo chcela posádka prejsť do Sojuzu alebo do Apolla. Tak sa veľmi šikovne vyriešila  otázka rozdielnych tlakov na palube amerického a sovietskeho plavidla. Celé súlodie teda nikdy nebolo otvorené a ľudia vo vnútri sa nemohli pohybovať tak, ako si zmysleli.

Štart a priebeh letu

Sojuz a Apollo štartovali pätnásteho júla 1975 v rozmedzí sedem a pol hodín. Sojuz dopravila na obežnú dráhu raketa Sojuz-U, Apollo sa zviezlo na Saturne IB. O dva dni sa spojili a dvaja Americkí astronauti po vyrovnaní tlaku v prechodovej komore vstúpili do ruskej lodi. Asi najznámejšou fotografiou tejto udalosti je podanie rúk dvoch veliteľov, Leonova a Stafforda. NASA vypočítala, že historický okamih sa udial pri prelete nad Veľkou Britániou. Ďalší program mal skôr propagandistický, ako vedecký charakter. Nasledovalo čítanie vyhlásenia sovietskeho premiéra Brežneva, telefonát Geralda Forda z Bieleho domu, podpisovanie symbolických dokumentov a dohôd, posádky si vymenili vlajočky, darčeky a semienka, ktoré boli potom zasadené v oboch krajinách a predstavovali tak akési priateľstvo a hlavne uzmierenie po „vesmírnych pretekoch“. Pretože časť prejavu veliteľ americkej časti misie predniesol v ruštine, Leonov si neodpustil menší žart: „Na palube sa hovorilo troma jazykmi, rusky, anglicky a oklahomsky.

Z vedeckého hľadiska misia nebola veľmi prínosná. Výnimku tvorí snáď iba dokovací systém, ktorý bol niekoľko krát preskúšaný. Prvý krát bola aktívnou časťou manévru loď Apollo a po odpojení si spájanie vyskúšal aj Sojuz. Súčasťou letu bolo aj vytvorenie umelého zatmenia Slnka. Pri ňom Apollo manévrovalo tak, aby našu hviezdu zakrylo a zo Sojuzu bola vyfotená koróna. Kvôli tejto fotografii museli inžinieri od orbitálneho modulu zakomponovať nové okienko.

Lode boli spojené takmer dva dni. Potom sa definitívne vzdialili. Sojuz zostal na obežnej dráhe ďalších päť dní, Apollo dokonca deväť.

Keď zlyhá automatika

Posledný let legendárneho Apolla mal veľmi zaujímavý koniec. Počas vstupu do atmosféry za začalo odparovať nebezpečné toxické palivo do trysiek RSC. Astronauti ho vdýchli a ďalšie dva týždne museli stráviť v nemocnici na Honolulu. Vance D. Brand za túto udalosť prevzal osobnú zodpovednosť, ale argumentoval tým, že počas zostupu bol v kabíne nadmerný hluk. V ňom nedokázal zachytiť Staffordove inštrukcie a neskontroloval činnosť automatického systému, ktorý mal zabrániť vstupu výparov do hermetizovanej časti.

O štyridsať rokov..

Loď Apollo sa momentálne nachádza v Kalifornskom vedeckom stredisku v Los Angeles. Pristávací modul Sojuz je vystavený v múzeu RKK Energija v Moskve.V národnom leteckom a vesmírnom múzeu vo Washingtone môžete nájsť repliku celého súlodia vrátane prechodovej komory.

Spomínaná prechodová komora bola aj po lete veľmi užitočná. V upravenej podobe sa používala napríklad pri projekte Space Shuttle – Mir a je známa ako docking module, ktorý bol pripojený k modulu Kristall. Tu však už nebolo potrebné meniť tlak, pretože v amerických raketoplánoch bola normálna atmosféra. Tento dokovací port na Mire bol pred príchodom raketoplánov otestovaný loďou Sojuz-16TM (Sojuz 16 dvadsať rokov pred tým skúšal technológie použité pri misii Sojuz-Apollo). Dnes sa podobný systém nachádza medzi modulmi Node-1 a Zarja na ISS, alebo na module Node-2, kde sa pripájali aj raketoplány. Táto malá misia, ktorú mnohí považujú len za bezvýznamné gesto nám teda pomohla viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Hlavne to však bol začiatok spolupráce medzi dvoma kozmickými superveľmocami. Kto vie, možno by dnes Medzinárodná vesmírna stanica vyzerala úplne inak, ak by pred štyridsiatimi rokmi nespolupracovali ZSSR a USA na svojom prvom spoločnom projekte.

Zdroje informácií:

http://en.wikipedia.org/wiki/Apollo%E2%80%93Soyuz_Test_Project

http://mek.kosmo.cz/pil_lety/mezinar/so-ap/so-ap.htm

Zdroje obrázkov:

http://www.kosmonautika.cz/images/sojuz-apollo/posadka.jpg

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/90/ASTP_handshake_-_cropped.jpg

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/cf/Apollo-soyuz.jpg

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/38/Soyuz_ASTP_rocket_launch.jpg

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/8c/Apollo-Soyuz_Test_Project_Saturn_IB_launch.jpg

http://mek.kosmo.cz/pil_lety/mezinar/so-ap/soap_obr.htm

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/89/ASTP-patch.png