Mars už oddávna fascinoval ľudí. Jeho farba mu zabezpečila množstvo legiend a mýtov. Svoje meno získal po rímskom bohovi vojny. Červené sfarbenie viditeľné aj voľným okom ľuďom pripomínalo krv. Keď sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia prvý krát vyskytla možnosť letieť tam a pozrieť sa na tú nádheru pekne zblízka, ani jedna zo svetových mocností neodolala. Sovietsky Zväz aj USA počas prvých rokoch dobývania ďalekého vesmíru vysielali obrovské množstvo sond. Každé dva roky do kozmu štartovali nové a nové aparatúry, ktoré však len málokedy dosiahli cieľ. Raz zlyhala nosná raketa, inokedy sa stratilo spojenie, nepodarilo sa vykonať retrográdny zážih a dostať sa na obežnú dráhu, všetky tieto udalosti podmienili  vytvorenie posledného mýtu o červenej planéte. Mars, je zakliaty.

Viac než polovica vyslaných sond skončila svoju misiu predčasne neúspechom. Najviac badateľné to bolo práve v prvých rokoch, keď obom mocnostiam nevyšlo prakticky nič. Písal sa rok 1962 a na cestu sa vydal Mars 1. Sovietska sonda štartovala v novembri na začiatku okna a nakoniec preletela v 193 000 kilometrovej vzdialenosti od červenej planéty. Takmer tonová družica tak svoju úlohu nesplnila. Všetko zapríčinila strata spojenia vo vzdialenosti 106 275 000. Nemohli sa teda robiť korekcie dráhy ani fotky.

Sondu vyprodukovalo stredisko Koroljova z Podlipiek pri Moskve. Jednalo sa o valec dlhý 3,3 m s priemerom 1,1 m. Trojosovo stabilizovaná sonda bola vybavená navigačným a orientačným systémom, reguláciou vnútornej teploty, pretlaku a elektrickým systémom napájaným solárnymi panelmi. Dve antény a vysielačky mali zabezpečiť spojenie.

Počas rokov 1960 – 1964 vyštartovalo k Marsu hneď sedem sond. Štyri z nich sa do vesmíru kvôli havárii nosnej rakety nikdy nedostali a so zvyšnými tromi bolo stratené spojenie. Jedna skoro spôsobila jadrovú vojnu. Prečo? Sovietsky Zväz totiž nehlásil neúspešné sondy. Predchodca Marsu 1 ktorý nakoniec nedostal meno sa „zasekol“ na parkovacej obežnej dráhe. Po niekoľkých mesiacoch v roku 1963 vstúpil do atmosféry a nad Aljaškou sa rozpadol. Spojené Štáty si najprv mysleli, že ide o jadrový útok. Našťastie však veľmi rýchlo zistili, že to bola iba neúspešná sovietska družica. Počas Kubánskej krízy to však všeobecnému mieru veľmi nepomohlo.

Aby som nebol zaujatý, tak ani Amerike sa v dobývaní Marsu veľmi nedarilo. V roku 1966 vyslali dva Marinery s poradovým číslom 3 a 4 v ústrety červenej planéte. Identické sondy však okrem svojej konštrukcie nemali veľa spoločného. Teda aspoň čo sa priebehu misie týka. Mariner 3 postihla smola. Neoddelil sa aerodynamický kryt a tak sa nemohli rozvinúť jeho solárne panely. Po vyčerpaní energie z akumulátorov 260 kg ťažká sonda prestala vysielať.

Mariner 4 však svoju úlohu splnil. Po úspešnom navedení na preletovú dráhu k Marsu odoslal na Zem prvé fotky zo vzdialenosti 9 846 km. Až trojkilometrové detaily vyjavili krátery a dokonca pomohli zmerať hustotu atmosféry. Tá bola stanovená na 1% tej zemskej, čo bolo asi osem krát menej, ako sa predpokladalo. Tým však misia neskončila. 15. septembra Mariner 4 preletel rojom meteoritov a zaznamenal sedemnásť zásahov. O mesiac neskôr sa odmlčal. Posledný signál bol zachytený  v decembri 1967.

Na svojej palube mal šesť vedeckých prístrojov. Televíznu kameru určenú na snímkovanie povrchu, magnetometer na zistenie a rozloženie magnetického poľa Marsu, spektrálny reflektometer na meranie teploty planéty, iontovú komoru zisťujúcu mieru ionizujúceho žiarenia po celú dobu letu, detektor slnečnej plazmy a detektor mikrometeoritov. Celá sonda stála aj s raketou Atlas-Agena 83,2 miliónov dolárov.

V roku 1967 sa k Marsu nevydala žiadna sonda, a tak sa muselo na ďalšie okno dva roky čakať. Ďalšie dve okná v rokoch 1969 a 1971 sa už však využili naplno. Američania si na každé pripravili dve sondy, Sovietom sa podarilo úspešne na Mars vyslať iba dve sondy, ktoré však písali históriu. Ďalšie minimálne štyri z nejakých dôvodov havarovali.

Mariner 6 a Mariner 7 boli dve identické platformy. Vypustené boli z rampy 36A a 36B na kozmodróme Cape Canaveral a ich cieľom nebolo nič iné, ako Mars. Vďaka správnej činnosti nosnej rakety sa dostali na dráhu smerujúcu k ich cieľu, a tak boli uložené do spánkového módu. Niekoľko krát ešte vykonali korekcie dráhy svojimi tryskami. Ako prvý sa k červenej planéte dostal Mariner 6. 31. júla 1969 sa k povrchu priblížil na vzdialenosť 3 431 km. O päť dní neskôr nastal deň D aj pre Mariner 7. Najbližšie sa k Marsu dostal 5. augusta 1969, a to na rekordných 3 430 km, čím o jeden kilometer prekonal rekord svojho dvojčaťa. Oba Marinery  boli veľmi úspešné. Počas preletu na Zem odoslali okolo 400 fotiek s dovtedy nevídaným rozlíšením a na istý čas tak zatienili ZSSR. Marinery 6 a 7 boli veľmi pokrokové a ich základná konštrukcia s váhou približne 411 kg sa ujala. Američania tak získali veľmi šikovnú všeobecnú platformu, ktorú potom s menšími či väčšími obmenami používali aj pre iné misie.

V roku 1969 všetky Sovietske pokusy o dosiahnutie Marsu bohužiaľ skončili fiaskom. Začiatkom ďalšieho desaťročia sa však situácia zmenila. Ďalšie okno sa otvorilo počas roku 1971 a oba štáty vtedy zaznamenali obrovské úspechy pri medziplanetárnych misiách.

Američania pokračovali sondami Mariner 8 a 9. Osmička však vinou nosnej rakety nedosiahla bežnú dráhu Zeme. Celá ťarcha úspechu tak ležala na „pleciach“ megaúspešného Marineru 9. Po úspešných preletoch si USA nedali za cieľ nič iné, ako vytvoriť prvú umelú družicu cudzej planéty. V ústrety Marsu sa tak vydala takmer tonová sonda s bohatou zásobou paliva a najmodernejšími vedeckými prístrojmi, medzi ktorými nechýbal napríklad spektrometre či širokouhlé kamery. Po štarte koncom mája nasledoval prekvapivo hladký brzdný manéver, ktorý sondu naviedol na vysoko excentrickú obežnú dráhu. Počas 698 obehov okolo planéty odoslal Mariner na Zem 7 329 snímok s vysokou kvalitou a položil tak základy pre plánovanie budúcich misií k Marsu. Momentálne sonda vyrobená laboratóriom JPL stále obieha okolo nášho červeného suseda, ale v roku 2022 by mala po vstupe do hustejších vrstiev atmosféry zaniknúť.

V roku 1971 však oslavovali aj Sovieti. Svojou legendárnou raketou Proton-K na dráhu k Marsu úspešne naviedli hneď dve sondy. Ako prvý bola 19. mája vyslaný Mars 2, ktorý sa zapísal do dejín prvým úspešným zásahom cudzej planéty. Celková hmotnosť sondy bola 4 650 kg, pričom 1210 kg pripadalo na pristávací modul a 3 440 kg na orbitálnu časť. Tá sa ako druhý ľudskou rukou vytvorený objekt dostala na obežnú dráhu Marsu a svoju činnosť ukončila 22. augusta 1972. Spomínaný pristávací modlu bol vybavený systémom hladkého dopadu, ktorý však bohužiaľ z neznámych príčin nepracoval správne. Svoj diel viny na tom možno nesie aj prachová búrka, ktorá v tom čase Mars sužovala. Sovieti však dlho nesmútili, veď o deväť dní mali dostať druhý pokus.

Sesterská sovietska sonda Mars 3 si to totiž hnala v ústrety červenej planéty a celý svet s napätím očakával, či sa jej podarí to, čo nezvládol Mars 2. 2. decembra 1971 o štvrť na desať to prišlo. Pristávací modul vážiaci 1 210 kg začal so zostupom na povrch. Štyri a pol hodiny neskôr aktivoval padák, potom motory a hladko pristál tam, kde sa ešte žiaden ľudský výtvor pokope nedostal. Riadiace stredisko vybuchlo v radostnom výkriku, avšak už o pár sekúnd sa ukázalo, že z osláv nebude nič. Štrnásť a pol sekundy. To bolo všetko. Štrnásť a pol sekundy a jedná rozmazaná fotografia. Oficiálne vyhlásenie uvádza, že pristávacie puzdro kvôli silnej búrke prestalo pracovať. Či to tak bolo aj v skutočnosti sa však už asi nedozvieme.

Zdroje informácií:
http://en.wikipedia.org/
http://mek.kosmo.cz/

Zdroje obrázkov:
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/8d/Mars3_lander_vsm.jpg
http://www.jpl.nasa.gov/history/hires/1969/mars_mariner6_7.jpg
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Mars_3_Image.png