O tom, že Rusové připravují novou kosmickou loď, která by mohla v budoucnu nejen nahradit a doplnit lodě Sojuz, ale mohla by se vydat i na cestu k Měsíci jsme na našem blogu již psali. Čas ale běží a na povrch vyplouvají bližší detaily a další informace, které ukazují, že celý projekt kosmické lodi PTK-NP (dříve PPTS) neumřel, ale že se mu naopak dostává čím dál větší pozornosti.
Od začiatku dobývania vesmíru v roku 1957, keď sa na obežnú dráhu pozrel Sovietsky Zväz pomocou sondy Sputnik-1 boli ľudia fascinovaní pilotovanými letmi. V priebehu vekov sa ľudstvo túžilo zblízka pozrieť na tie podivné bodky, ktoré svietia na oblohe. Mesiac bol zvlášť príťažlivý. Práve preto sa prvý človek dostal až za hranice vesmíru tak skoro. Trvalo to iba štyri roky. Čoskoro sa však zistilo, že vydržať nehostinnom kozmickom prostredí dlhšie ako pár dní je veľmi problematické. Vznikla myšlienka kozmických staníc obiehajúcich okolo Zeme, Mesiaca… Aj to šlo zrealizovať pomerne ľahko. prvý Sovietsky Saljut sa dostal k slovu koncom apríla 1971. Nasledovali ďalšie, dokonalejšie stanice, ktoré už umožňovali dosť dlhý pobyt v stave bez tiaže. Čoskoro sa však ukázali dva limitujúce faktory. Po prvé, stanica vo vesmíre trie o zvyšky atmosféry a po niekoľkých mesiacoch až rokoch spadne späť na Zem. Po druhé, kozmonauti musia tam hore niečo jesť, piť a dýchať. To dalo vzniknúť ďalšiemu fenoménu kozmonautiky, ktorý dnes poznáme pod názvom zásobovacie lode. Nároky na ne boli veľké. Po prvé, mali mať hermetizovanú sekciu, v ktorej by posádke doručili zásoby, experimenty… Po druhé, museli byť vybavené servisným úsekom, a počítačmi, ktoré ich v automatickom móde pripoja ku stanici (prípadne sa iba priblížia na niekoľko metrov a o zvyšok sa postará staničná robotická ruka). Po tretie, bolo by dobré, ak by disponovali dostatkom paliva na zvýšenie obežnej dráhy, aby stanicu uchránili pred zhorením v atmosfére. Ďalšie žiadané vlastnosti sú schopnosť vrátiť sa na Zem, prepraviť náklad aj v nehermetizovanej sekcii (súčiastky na vonkajšie opravy, experimenty) prípadne aj znovupoužiteľnosť. Zásobovacie lode sú dnes veľmi dôležitou súčasťou pilotovanej kozmonautiky a prakticky každá kozmická veľmoc má nejakú k dispozícii.
Tak nějak by se dala ve stručnosti charakterizovat posádka kosmická lodi Sojuz TMA-10M, která se 25. září ve 22:58 našeho času vydá z kazašského kosmodromu Bajkonur vstříc mezinárodní vesmírné stanici. Rusové Oleg Kotov a Sergej Rjazanskij, stejně jako Američan Michael Hopkins stráví na ISS více než 5 měsíců – nejprve doplní 37. dlouhodobou expedici a následně se stanou základem pro expedici s pořadovým číslem 38. Zažijí toho opravdu hodně – od příletu nové zásobovací lodi až po unikátní předávání olympijské pochodně v otevřeném prostoru vesmírné prázdnoty. Náš dnešní článek si klade za cíl přinést informace o jednotlivých členech posádky, kteří už netrpělivě odpočítávají poslední hodiny v zemské gravitaci.
Rubrika Aktuální dění 
Štítky: ISS, Michael Hopkins, NASA, Oleg Kotov, Rusko, Sergej Rjazanskij, Sojuz, Sojuz TMA-10M 
Rusko chce uzemnit americké rakety, které vynášejí družice GPS, meziplanetární sondy nebo budoucí pilotované lodě. V minulých dnech se objevila informace, že Bezpečnostní rada Ruska (opakovaně) zvažuje zapovědět dodávky raketových motorů RD-180 do USA. Tento motor je přitom srdcem rakety Atlas V, která zase tvoří páteř americké nosné kapacity; počítají s ní dokonce i dvě ze tří vyvíjených komerčních pilotovaných lodí (kabina CST-100 od firmy Boeing a miniraketoplán Dream Chaser od Sierra Nevada Corp.).
Stretol sa mesiac s mesiacom a o spektakulárnej havárii spred tridsiatich dvoch dní tu máme o trochu podrobnejšie informácie. Prečo raketa Proton s družicami Glonass za približne dvesto miliónov dolárov vybuchla už po niekoľkých sekundách? Môžeme čakať nejakú nápravu? Ako to nakoniec celé dopadlo? Ruský vesmírny program sa už stretol z množstvom problémov a toto ho určite nepoloží. Napriek tomu je veľmi zaujímavé, pozrieť sa spätne na túto katastrofu a porozmýšľať nad tým, čo by sa malo do budúcna zmeniť. No, v prvom rade by asi mali vyhodiť toho babráka, ktorý celú udalosť spôsobil. Poďme však pekne poporiadku.
Už je to tak, dny ruského modulu Pirs na Mezinárodní vesmírné stanici jsou sečteny. Na Zemi se už připravuje jeho „kat“. Tedy, abych to uvedl na pravou míru – Rusové připravují další ze své dlouhé řady zásobovacích lodí Progress, konkrétně jde o Progress M-22M. Tato loď bude mít kromě standardních úkolů, tedy dopravit na stanici jídlo, vodu, vědecké experimenty a osobní věci pro posádku, i jeden neobvyklý úkol – až bude odlétat od stanice, vezme s sebou modul Pirs. Ale rozhodně to neznamená, že budeme muset nad jeho ztrátou smutnit. Odpojený modul se dočká více než důstojné náhrady. Ostatně všechno rozebere náš dnešní článek.
Pokud k Vašemu typickému nedělnímu poledni patří kromě svátečního oběda a televizních politických debat i čtení Kosmotýdeníku, jsme velice rádi. I tento týden Vám přinášíme souhrn aktuálních událostí, které přineslo posledních sedm dní. Kdo by čekal, že s letními prázdninami přijde „okurková sezóna“, ten se teď asi hodně diví. Zajímavých témat je totiž opravdu hodně. Budeme se věnovat nebezpečné poruše, která ukončila výstup do volného kosmu, rozebereme možnou příčinu havárie raketyProton a na závěr se podíváme do lehké budoucnosti – konkrétně bude řeč o přípravách prvního letového kusu americké lodi Orion.
Rubrika Aktuální dění Štítky: EFT-1, EVA, havárie, ISS, Kosmotýdeník, Luca Parmitano, NASA, Orion, Proton, Rusko 
91% – Přesně takovou úspěšností se mohla chlubit nejsilnější ruská raketa současnosti – Proton ve verzi M. Včera ve 4:38 SELČ ale dostala tahle poměrně spolehlivá raketa pořádně na frak. Jen pár sekund po startu ztratila stabilitu a v ohnivé vývrtce se zřítila nedaleko startovní rampy. Je jen pár hodin po nehodě, proto není k dispozici mnoho informací. Dnešní článek si přesto dává za cíl složit z mnoha různých střípků mozaiku celé události a přinést i drobný nástin budoucnosti, která – přiznejme si to – není růžová.
V roku 1982 letela do vesmíru stanica Saljut 7, ktorá potom slúžila na vedecké experimenty ďalšie štyri roky. Za ten čas pomaly zastarala, začala sa kaziť a napriek rozsiahlym opravám už nemohla vydržať dlho. Všetci teda netrpezlivo čakali vypustenie nového Saljutu s číslom osem. Nikto nepochyboval, že sa tak každú chvíľu stane. Veď Sovietsky Zväz sa na vesmírne stanice zameriava už od sedemdesiatych rokov. Je to výsada najväčšieho štátu sveta. Nikto nevie pracovať na obežnej dráhe tak dlho, ako práve kozmonauti zo ZSSR a štátov v rámci programu INTERKOSMOS. Devätnásteho februára 1986 teda opäť zaburácali silné motory rakety Proton a ďalší ľudský príbytok našiel svoje miesto medzi hviezdami. Všetci mali jasno. Stanice Saljut sa dočkali ďalšieho nasledovníka. Nikto nevedel, ako nový prírastok vyzerá, inžinieri však vyhlasovali, že nová stanica je oveľa dokonalejšia, ako staršie kusy. Na prvý pohľad nebolo vidno žiadnu zmenu. Po pozornejšom prezretí fotografie si však každý všimol nový úsek. Okrem dvoch valcov a solárnych panelov pribudla časť s priemerom dva a pol metra s piatimi okrúhlymi otvormi. Svetlo sveta uzrel stykovací uzol, najnovší vynález sovietskych kozmických technikov. Už onedlho sa po celom svete rozniesli správy, že na obežnej dráhe sa nachádza stanica druhej generácie, Mir (po slovensky mier), ktorá sa bude v budúcnosti rozširovať a nakoniec by sa mala skladať zo šiestich modulov. Už predtým sa špekulovalo o tom, že Sovieti by radi spojili niekoľko samostatných staníc a vytvorili tak jedno veľké monštrum, no nikto to nemohol potvrdiť. Mir bol definitívne krok vpred. Ľudstvo opustilo jednoduché moduly, ktoré už dávno nevyhovovali našim požiadavkám. Bolo treba konať a keďže ZSSR mali skúsenosti, rozhodli sa ich využiť a postaviť tak ikonu, orbitálny komplex, ktorý sa navždy zapíše do dejín kozmonautiky ako prvá modulárna vesmírny stanica.
Od začiatku hralo Rusko v dobývaní vesmíru významnú úlohu. Za všetko hovorí množstvo prvenstiev, z ktorých najznámejšie sú prvá družica, prvý živý tvor a prvý človek na obežnej dráhe. Po úžasnom nástupe však prišiel menší útlm. Američania ako pristáli na Mesiaci, Sovieti dokázali kontrovať iba automatickými sondami, ktoré v mnohých ohľadoch prekonali program Apollo, ale nedokázali to najdôležitejšie, dopraviť tam človeka. Po neúspechoch s raketou N1, ktorá štyri krát vybuchla sa lunárny program aj vďaka pričineniu nového letového inžiniera Gluška zrušil a priestor dostali kozmické stanice. Sedem viac menej úspešných Saljutov, nasledovala stanica Mir a tento Sovietsko-Ruský program orbitálnych staníc po zrušení Miru 2 pokračuje v podobe ISS. ZSSR a neskôr Rusko sa vždy spoliehalo na svoje staré dobré rakety, ktoré s menšími či väčšími vylepšeniami vydržali dodnes. No zatiaľ čo pred štyridsiatimi rokmi sa ešte mohlo hovoriť o nosičoch prvej triedy, dnes sa už obhajujú len horko ťažko. Aj preto sa chystá nová raketová rodina Angara, ktorá by mala postupne nahradiť dnešné nosiče zastaranej koncepcie. Tento diel však nie je o budúcnosti. Dnes si povieme niečo o najnovších ruských raketách.
Nové záznamy přednášek
Nahrávání ...
9. října 2013 
