Šesťdesiate roky minulého storočia by sa dali charakterizovať ako zlatý vek dobývania vesmíru. Počas tohto obdobia zaznamenal vývoj raketovej techniky úžasný skok dopredu. Veď uznajte sami. Pred pár rokmi vypustili Sovieti do vesmíru prvú družicu a už o štyri roky letel do vesmíru aj človek. Navyše sa vrátil živý a zdravý späť na Zem. Aj dnes sa považuje pilotovaná kozmonautika za výkladnú skriňu štátu. A to už prešlo dobrých päťdesiat rokov. Aby toho nebolo málo, v tomto období sa konala aj prvá vesmírna prechádzka, prvýkrát sa na orbite spojili dve telesá a čerešničku na torte boli misie Apollo, v rámci ktorých sa po Mesiaci prechádzali prví ľudia. V tomto období sa toho udialo skutočne veľa. Ale dnes nebudem opisovať priebeh letov, či technické parametre prvých vesmírnych lodí. V tomto diele nájdete takmer všetky kozmické rakety, ktoré vznikli v priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Na začiatku desaťročia viedli Rusi. Mali relatívne spoľahlivú a hlavne výkonnú raketu R-7 a vo vesmíre im v rámci programu Sputnik poletovalo niekoľko družíc. Cieľ bol jasný. Pokoriť Spojené štáty znova a vyslať človeka do vesmíru. Tak sa rozbehol program Vostok.
Jeho súčasťou bola aj raketa Vostok, koncepčne odvodená od R-7. Bola to teda druhá raketa rodiny R-7 (dnes známejšia ako rodina Sojuz). Vytvorila ju firma RKK-Energija. Raketa slúžila aj na vynášanie prvých družíc mesačného programu Luna, konkrétne vo verzii Vostok-U.

Celá raketa so svojou charakteristickou jedenapolstupňovou konštrukciou štartovala z kozmodrómu Bajkonur. Pri štarte sa raketa odpútavala od Zeme pomocou štyroch štvorkomorových motorov RD-107-8D74-1959 umiestnených na boostroch a podobného RD-108-8D74-1959, ktorý spaľoval palivo centrálneho stupňa. Bočné stupne s ťahom 970,86 kN sa radiálne odpájali od rakety po 118 sekundách práce. Stredný stupeň potom fungoval ďalších 183 sekúnd, celkovo teda pracoval 301 sekúnd. Ťah mal trochu nižší, „iba“ 912kN. Aj to však bolo viac ako zvládli americké motory. Raketa Vostok vo všetkých svojich verziách sa líšila od R-7 ďalším stupňom. Ten mal dostať vesmírnu loď Vostok na obežnú dráhu. Pracoval 365 sekúnd s ťahom 54,5 kN.
Raketa na odpaľovacej rampe vážila 281,3 t (aj s loďou Vostok) a na obežnú dráhu vo výške 200×200 km dokázala vyniesť až 4 725 kg nákladu. Prvýkrát štartovala vo verzii Vostok-L 15. mája 1960 a vyniesla do vesmíru testovaciu verziu Vostoku. Posledný štart sa konal 29. augusta 1991. Raketa za 31 rokov služby vykonala obrovské množstvo práce. Vyniesla družicu, ktorá ako prvá dosiahla Mesiac, dostala na orbitu prvého človeka a slúžila aj súkromným firmám.
Pri rodine rakiet R-7 zostaneme aj ďalej. V šesťdesiatych rokoch sa totiž používala aj známa Molnija, ktorá koncepčne vychádza práve zo „semjorky“. Prvý úspešný štart mala 10. októbra 1960. Táto štvorstupňová raketa slúžila na vynášanie satelitov na vysokú suborbitálnu dráhu okolo Zeme, známu pod rovnakým menom.
Obežná dráha Molnija je veľmi špecifická dráha určená na testovanie technológií a vynášanie satelitov, ktoré sa potom vlastnými silami vyšplhajú na určenú orbitu. Inklináciu voči rovníku má 63,4 stupňov a apogeum vo výške 40 000 km. Satelit letiaci po tejto dráhe zanikne v atmosfére po šiestich hodinách. Družice Molnija lietali po veľmi excentrickej obežnej dráhe, na ktorej bola doba jedného obletu okolo Zeme dvanásť hodín, pričom celých deväť hodín družica letela nad Ruskom. Celkovo boli na orbite vždy tri až štyri družice.
Ale späť k nosnej rakete. Všetky štyri stupne spaľovali kerozín a okysličovadlo. Motory urýchľovacieho, centrálneho a tretieho (alebo druhého, podľa toho, či boostre rátame ako jeden stupeň) stupňa sú prakticky rovnaké, ako pri rakete Vostok. Rozdiel bol až vo štvrtom stupni. Ten bol podobný ako tretí. Ťah mal 59 kN. Pri programe Veněra slúžil na vynášanie rovnomenných družíc na únikovú dráhu.
Raketa Molnija-M (prakticky modernizovaná Molnija) posledný krát letela 10. októbra 2010. Na štarte vážila 305 t. Celkovo absolvovala aj so svojou mladšou sestrou 297 štartov s 93 % úspešnosťou.
V rodine R-7 zostaneme aj pri tretej rakete opísanej v tomto diele. Jedná sa o Sojuz. V šesťdesiatych rokoch existovali dve jej varianty. Prvá, 11A510 (Sojuz 0), bola prakticky len testovacia. Uskutočnili sa iba dva štarty tejto verzie v rokoch 1965-1966. Konštruktéri na nej skúšali nový prvý a druhý stupeň (alebo boostre a centrálny stupeň). Tretí stupeň bol rovnaký ako pri Vostoku a vo štvrtom stupni sa nachádzal RD-861 s ťahom 78 kN, spaľujúci nesymetrický dimetylhydrazín a oxid dusičitý.

Druhá verzia 11A511 (Sojuz) slúžila na vynášanie rovnomenných kozmických lodí do vesmíru. Disponovala už novým tretím stupňom s ťahom 294 kN. Tým sa zvýšila nosnosť rakety z piatich až na sedem ton. Počas desiatich rokov raketa štartovala až 30-krát a osvedčila sa ako veľmi spoľahlivý nosič.
Ďalšiu sovietsku raketu, Proton, skonštruovala kancelária OKB-456 na čele s V. P. Gluškom. Vývoj začal v roku 1960 s cieľom vyvinúť radu univerzálnych rakiet využiteľných ako balistické strely, ale aj ako nosné rakety. Na začiatku sa hovorilo o troch verziách. UR-200 mala byť balistická strela stredného doletu. Na Bajkonure bola vyskúšaná celkovo deväťkrát, nakoniec však dostala prednosť Raketa Sojuz. UR-700 mala dostať kozmonautov na Mesiac. Ani tá sa však neuskutočnila.
Realizovala sa jedine UR-500. Pôvodne medzikontinentálna strela dostala niekoľko rôznych horných stupňov, čo z nej robilo veľmi flexibilný nosič. Prvá družica, ktorú táto raketa vyniesla sa volala Proton-1 a mala hmotnosť 12,2 t.

16. novembra 1968 prvý krát letela aj vylepšená verzia Proton-K, ktorá dostala do vesmíru družicu Proton-3 s hmotnosťou až 16 t.
Všetky stupne rakety spaľovali nesymetrický dimetylhydrazín a oxid dusičitý. Prvý stupeň vynikal svojou zaujímavo riešenou konštrukciou. Na prvý pohľad vyzerá, akoby mala na centrálnom valci zavesených šesť urýchľovacích stupňov. V skutočnosti však ide o hlavné motory. Tie si brali palivo z nádrží umiestnených po obvode centrálneho valca, v ktorom je zase nádrž s okysličovadlom. Tá je spoločná pre všetkých šesť motorov.
Každý motor prvého stupňa mal ťah 1 750 kN. Dokopy je to teda 10,5 MN. Horia 124 sekúnd. V druhom stupni boli tri motory RD-0210 (8D411K) a jeden RD-0211 (8D412K). Celkový ťah druhého stupňa tak bol 2,4 MN a doba horenia 206 sekúnd.
V treťom stupni boli uložené dva motory. RD-0213 (8D48) a 1 × RD-0214 (8D811). Tieto motory urýchlili náklad na prvú kozmickú rýchlosť. Niekedy sa pridával aj štvrtý stupeň. Tých bolo viac typov. V súčasnosti je najpoužívanejší Briz-M.
Nosnosť Protonu-K sa pohybovala okolo 12-16 t v závislosti od zvoleného horného stupňa.
Na druhej strane zemegule spravili Američania za desať rokov úžasný pokrok. Na začiatku mali maličké rakety schopné vyniesť do vesmíru družicu do 130 kg, a to už boli preteky o vesmír v plnom prúde. Sovietsky zväz disponoval raketou schopnou doručiť do vesmíru niekoľkotonový balík. Preto bolo potrebné niečo vymyslieť. Ne začiatku všetko smerovalo k vypusteniu prvého človeka do vesmíru. Sovieti už mali polovičku práce za sebou. Stačilo „iba“ skonštruovať bezpečnú loď. Američania teda celé toto desaťročie doháňali krajinu, o ktorej si mysleli, že nedokáže vyrobiť ani chladničku.

Thor Able-star bola rozšírená verzia rakety Thor Able. Disponovala silnejším motorom prvého stupňa (760 kN) a tiež mala vylepšený druhý stupeň. Tým pádom bola schopná vyniesť ťažší náklad a dostať ho na ľubovoľnú orbitu do výšky 1 100 km. Bola to prvá „multifunkčná“ americká raketa. Počas šiestich rokov (1960-1965) ich bolo vystrelených devätnásť a iba štyri z nich zlyhali. Výšku mala 29 m a váhu 53 t.
Túto armádnu raketu však vytlačili dokonalejšie upravené Redstony vyvinuté Wernherom von Braunom pre program Mercury. Ten si dával za cieľ dostať Američana na krátku dobu do vesmíru. Raketa Mercury-Redstone mala trochu pohnutú históriu.
Začala sa vyvíjať v roku 1958 po úspešnom vypustení Exploreru-1. W. von Braun najprv chcel vytvoriť úplne novú raketu schopnú dostať človeka na obežnú dráhu, ale akosi sa mu to nedarilo a tak po niekoľkých „obláčikoch“ na nebi bol projekt zrušený a Američania sa rozhodli najprv si skúsiť suborbitálne skoky. To znamená, že kapsula s astronautom nedosiahne prvú kozmickú rýchlosť. Raketa ju dostane do výšky 100 km a odtiaľ sa potom po balistickej krivke dostane späť na pevnú Zem. Upravený Redstone prvýkrát letel s prázdnou loďou Mercury 19. decembra 1960, teda ešte pred Gagarinom. Test dopadol relatívne úspešne a zelenú tak dostal let so šimpanzom na palube. Ten však nedopadol úplne podľa predstáv. Šimpanz Ham síce prežil, ale hodnoty preťaženia a práca niektorých systémov mali ďaleko od nominálu. Preto sa 24. marca 1961 uskutočnil ešte jeden let s maketou lode na palube. Ten už dopadol výborne, a tak sa mohli začať prípravy na prvý let s ľudskou posádkou. Prvý americký astronaut Alan Shepard sa do vesmíru dostal 5. mája 1961. Ani toto pekelné tempo však nestačilo. Rusi boli prví. Ak by však hlavný konštruktér W. von Braun trochu viac riskoval a nechal by Alana letieť hneď po šimpanzovi Hamovi, mohli oslavovať Američania.
Raketa Mercury-Redstone mala oproti svojim predchodkyniam niekoľko vylepšení. Dnes by sme povedali, že bola „human rated“. Zvýšil sa celkový výkon motorov, no najväčším rozdielom bola záchranná vežička umiestnená na vrchole rakety, nad kabínou Mercury. Tá mala v prípade, že by nastali nejaké problemy, odniesť kapsulu s kozmonautom do bezpečia. Viac sa o nej dočítate v 18. časti Kritických Momentov Kozmonautiky.

Raketa Redstone bola použitá iba pri prvých dvoch letoch programu Mercury. Ďalej sa už používali silnejšie Atlasy. Rakety to boli veľmi krehké. Steny rakety boli vlastne nádrže a ak by sa pred postavením do vertikálnej pozície nenatlakovali, pod vlastnou váhou by sa zrútili. Astronautom sa ježili vlasy pri pomyslení, že si sadnú na vrch tejto obrovskej bomby, ktorá sa následne zapáli a vystrelí ich do výšky niekoľko sto kilometrov. Osobne sa trochu čudujem, že Američania si vybrali práve Atlasy pre prvé orbitálne lety s ľudskou posádkou. Ale čo už, šialená doba si žiadala šialené riešenia.
Prvýkrát štartovala s človekom na palube 20. februára 1962. Let bol našťastie úspešný, aj keď nie bezproblémový. Raketa však pracovala správne a šéfovia v NASA boli spokojní. Let s označením MA-6 sa tak stal prvým americkým orbitálnym letom s ľudskou posádkou.
Atlas existoval počas šesťdesiatych rokoch vo viacerých verziách. Najznámejšia je asi Atlas-Agena. Agena je druhý stupeň, ktorý slúžil ako cieľové teleso pri programe Gemini. Atlasy tiež vypustili niekoľko sond k iným planétam.

Ďalšia veľmi dôležitá americká raketa sa volala Titan. Okrem iného slúžila aj ako nosič vesmírnych lodí Gemini. Projekt začal už v roku 1955. Cieľom bolo vytvoriť medzikontinentálnu raketu, neskôr sa program zmenil na záložný pre prípad, že by vývoj Atlasov meškal. Zatiaľ čo Atlasy využívali nové technológie, hlavne teda balónové nádrže a malé urýchľovacie stupne aktívne počas štartu, Titan mala byť klasická raketa. S nosnosťou 1 800 kg na nízku obežnú dráhu (LEO) tiež podstatne silnejšia.
Ako záložný nosič pre vesmírne lode Mercury sa vyvíjal Titan 1, označovaný tiež LGM-25 alebo SM-68. Motory oboch jeho stupňov mali spaľovať kvapalný kyslík a RP-1. Nakoniec sa však táto raketa nepoužívala, pretože ju čoskoro prekonal dokonalejší Titan 2, ktorého vývoj sa začal už v roku 1957, teda pred dokončením Titanu 1. Rodinu rakiet Titan vyvíjala spoločnosť Martin a čoskoro sa stali veľmi obľúbené vďaka svojej sile a spoľahlivosti. Používali sa v rokoch 1959-2005. Celkovo boli vytvorené štyri hlavné typy, Titan 1-4. Nosnosť rakiet sa postupne vyšplhala až nad 20 t na LEO. Momentálne sú už nahradené lacnejšou, silnejšou a spoľahlivejšou Deltou IV Heavy, ktorá je navyše šetrnejšia k životnému prostrediu.
V šesťdesiatych rokoch slúžili tieto rakety na vynášanie ťažkých nákladov, ale najviac ľudí si ich pamätá hlavne z programu Gemini. Titany však po skončení tohto programu už nikdy neniesli ľudí. Najsilnejšou raketou rodiny titan bola v šesťdesiatych rokoch Titan 3C. Vynikala hlavne svojou jedinečnou konštrukciou urýchľovacích blokov. Tie boli dva a spaľovali tuhé palivo (TPL). Každý z nich mal ťah až 5 100 kN. Centrálny, druhý stupeň pracoval s kvapalným kyslíkom a RP-1. Tretích stupňov existovalo viac a práve od tohto stupňa záležala aj nosnosť. Titan-3C bol najsilnejšou nosnou raketou v službách USAF a prekonal ju až Titan-4.

Veľmi známou americkou rodinou rakiet je aj Delta. Jej predchodcom bola raketa Thor. Celkovo bolo vykonaných viac než 300 štartov rakiet z tejto rodiny s 95 % úspešnosťou. Začiatky vývoja prvej Delty sa datujú už začiatkom päťdesiatych rokov. Cieľom bolo vytvoriť balistickú strelu, ktorá by trafila Moskvu zo základní vo Veľkej Británii. Prvý stupeň bol odvodený od rakety Thor, ktorý mal jeden motor s ťahom 680 kN. Tieto rakety boli schopné dostať 250 kg náklad na nízku obežnú dráhu alebo 45 kg náklad na geostacionárnu dráhu. Rakety z rodiny Delta sa používajú dodnes. Delta IV Heavy sa dokonca môže pýšiť titulom najsilnejšia raketa sveta (aj keď nie nadlho).
Čo je zaujímavé, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia mali svoju vlastnú raketu aj Francúzi. Francúzsky Diamant bol vyrobený z toho dôvodu, že Francúzsko sa chcelo stať treťou vesmírnou veľmocou. Veľmi skoro sa však zistilo že európske krajiny sú príliš malé a chudobné nato, aby mohli konkurovať takým veľmociam, ako bol Sovietsky zväz alebo USA. Preto sa vytvorila Európska Vesmírna Agentúra (ESA), ktorá prebrala skúsenosti z Diamantu a začala vyvíjať nové rakety Ariane. Späť však k Diamantu.

Jeho vývoj začal už v roku 1962. Výsledkom snaženia bol nosič schopný vyniesť na nízku obežnú dráhu 150-200 kg satelit. V prvom stupni mala raketa štyri motory Vexin-C s celkovým ťahom 301,5 kN. Druhý stupeň bol paradoxne ešte silnejší a motory Vexin-B mali celkový ťah až 396,1 kN. V treťom stupni potom bol jeden motor na tuhé palivo s ťahom 29,4 kN, ktorý bol čoskoro nahradený silnejším motorom s ťahom 50 kN.
Tak a toto je už koniec článku o raketách šesťdesiatych rokov. Určite ste si všimli, že som tu nespomenul rakety Saturn. Tým sa budem venovať v časti s názvom Superrakety, ktorá uzrie svetlo sveta o pár mesiacov. Na budúci týždeň sa môžete tešiť na druhý diel raketoplánov. Nakoniec by som sa vám chcel poďakovať za pozornosť, ktorú ste venovali tomuto článku. V prípade, že máte nejaké otázky napíšte komentár. Ak sa vám článok páčil, môžete ho ohodnotiť hviezdičkami.

Zdroje Informácií:
http://mek.kosmo.cz/
http://forum.kosmonautix.cz/
http://Wikipedia.sk/
http://kozmos.matak.sk/

Zdroje obrázkov:
http://www.palba.cz/forumfoto/albums/userpics/10486/Titan2_3.jpg
http://www.aeroweb.cz/Obrazky/Image/raketa_more.jpg
http://kozmos.matak.sk/images/rakety/vostok.jpg
http://www.blogcdn.com/www.engadget.com/media/2007/10/glonass-proton-k.jpg
http://i45.photobucket.com/albums/f74/DJ-Models/Space/ThorAbleStar.jpg?t=1206037456
http://slas.us/gallery/profiles/seano/KSC02_Mercury%20Redstone%20Rocket.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5f/Atlas_LV-3A_Agena_A_with_MIDAS_2.jpg
http://www.friends-partners.org/partners/mwade/graphics/t/titan3e2.jpg
http://t2.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcSO4qAtmYVY9kG9xDORm0W0dAfwx4sKYOM1VJ0bD9owQOCK1XFw