Malá družica bez veľkého rozpočtu, no s víziou a obrovskou vôľou niečo dokázať. Nepatrila medzi „favoritov”, ale prekonala očakávania a ukázala, že aj z nášho regiónu môžu vzlietnuť misie, ktoré zarezonujú vo svetovej vede. Pre mňa osobne to boli pomerne ťažké časy. V roku 2019, keď tento projekt začal dostávať reálnejšie kontúry, som bojoval s nie triviálnymi zdravotnými problémami, sypal som do seba konské dávky kortikoidov, mal som vtedy ročného syna a čerstvú hypotéku na krku. Vedecká komunita na nás útočila kvôli prvej slovenskej družici skCUBE a vysmievali sa nám. Vychádzali o nás nepekné články v médiách a kvôli týmto bojom sa skončila krátka epizóda Slovenskej vesmírnej kancelárie, ktorú som viedol a ktorú zastrešovalo naše združenie SOSA.

Mojich vesmírnych snov som sa ale nechcel vzdať a rozhodol som sa zúročiť skúsenosti a technológie, ktoré sme vďaka skCUBE získali a založil som firmu Spacemanic. Stretnutia som si takmer 6 mesiacov organizoval v nemocničnom bufete na Kramároch. V tej dobe náš tím oslovil astrofyzik Norbert Werner, ktorý je mojim priateľom a ktorý bol zároveň aj členom SOSA a sledoval príbeh skCUBE zblízka. Hovoril o tom, že pracujú na malom detektore, ktorý by bol vhodný aj pre CubeSat a ak by to fungovalo, mohol by to byť úžasný prielom. V roku 2019 sa konzorcium pozostávajúce z výskumných inštitúcii, univerzít a firiem prvýkrát stretlo na workshope na observatóriu v Piszkéstető a začali sme kresliť budúcu vesmírnu misiu. V tej chvíli sme nemali žiadne financovanie, ani predstavu, ako a kedy by sme sa mohli dopracovať k cieľu. Hľadali sme možnosti a pozvoľna sme pracovali na technickom riešení. Skúsili sme napísať proposal na výzvu Japonskej vesmírnej agentury (JAXA) a OSN, ktorá nevyšla, lebo z nejakého dôvodu nepovažovali Slovensko za rozvojovú krajinu.

Potom sme si všimli výzvu Medzinárodnej astronautickej federácie IAF, kde sme mohli získať štart na orbitu zadarmo. Do deadline bol asi týždeň. A hlavný problém (okrem času) bol ten, že žiadateľ musí byť z krajiny, ktorá ešte nie je v oblasti kozmických technológii rozvinutá, žiadajúca organizácia musí byť univerzita a zároveň musí byť členom IAF. Takže som to považoval za márny boj, ale povedal som si, že nemáme čo stratiť. Zavolal som kolegovi Mirovi Šmelkovi na Leteckú fakultu TUKE, s ktorou sme mali vynikajúcu spoluprácu na projekte skCUBE a povedal som mu, že potrebujem, aby sa fakulta stala do týždňa členom IAF a podala proposal. Na čo sa Miro zasmial a povedal niečo v zmysle, že som strelec, ale skúsi to rýchlo obtelefonovať. Kolega Matej Poliaček, ktorý v tom čase pracoval pre Spacemanic, sa pustil do úpravy pôvodného proposalu pre výzvu OSN, kolegovia na Leteckej fakulte všetko preverili a obtelefonovali, poslali prihlášku do IAF a proposal sme podali. O niekoľko mesiacov neskôr si boli zástupcovia LF TUKE vo Washingtone počas Medzinárodného astronautického kongresu IAC osobne prevziať cenu za 2. miesto, ktorá znamenala štart so 70% zľavou. Zvyšnú cenu za letenku sme museli získať od sponzorov. Letecká fakulta TUKE sa tak stala nositeľom tohto projektu a prevzala na seba zodpovednosť a množstvo práce, ktorá s tým súvisela, za čo im patrí obrovská vďaka.

Ale! Keď sme súhlasili s tým, že budeme na palube rakety Sojuz, mali sme od momentu, keď sme sa to dozvedeli do štartu asi 6 mesiacov a družica neexistovala ešte ani len na papieri. Z skCUBE sme mali mnohé skúsenosti, ale úplne všetky komponenty a subsystémy museli prejsť výrazným hardvérovým aj softvérovým redizajnom. Všetko bolo nové a experimentálne. A museli sme vyvinúť aj niektoré úplne nové systémy, napríklad palubný GNSS prijímač. A na tento vývoj a na integráciu družice sme mali niekoľko týždňov. Pamätám si, ako mi jeden člen realizačného tímu dosť škaredo vynadal a pýtal sa, ako si to predstavujem. Hovoril, že sa púšťame do kamikadze misie, pretože to nie je možné v danom čase stihnúť a bude z toho akurát len prúser.

Stretlo sa celé konzorcium a po debate a zvážení všetkých možností sme súhlasili, že to skúsime. Veľmi si vážim prístup Norberta Wernera, ktorý pôsobil na všetkých veľmi upokojujúco a najmä nastavoval realistické očakávania. Povedal, že pokiaľ sa podarí zmerať aspoň niektoré parametre detektora, tak to bude úžasný prínos. Finančne na tento projekt v najväčšej miere prispelo Konkoly observatorium v Budapešti, takže rozhodujúce slovo mali, samozrejme, aj oni. Rozdelili sme si prácu. Vedecké konzorcium vyvíjalo detektor, firma Needronix palubné vysielačky a sun senzory a Spacemanic zabezpečoval všetko ostatné. Palubný počítač, GNSS prijímač, dosku senzorov, palubný zdroj, antény, palubný softvér, integráciu družice, environmentálne testy, dokumentáciu a spolu s Leteckou fakultou všetko, čo súviselo so štartom, prevozom, koordináciou frekvencií, systémom pasívnej stabilizácie, kalibrácie palubných senzorov a mnoho ďalšieho. Nie veľmi často sa spomína partner projektu VZLÚ, ale práve ich pomoc bola tiež kľúčová pre to, aby sme všetko stihli.

Štart sa našťastie o niekoľko mesiacov posunul a tak sme získali trochu cenného času naviac. Veľká vďaka patrí mojim kolegom v Spacemanicu. Najmä Janovi Hudecovi, prostredníctvom ktorého som zistil, koľko dní v rade človek dokáže nespať. Pamätám si, keď sme odchádzali do Budapešti a on celý víkend strávil v našom labáku na FEI v Bratislave a v nedeľu, keď som prišiel pre neho, tak som ho rovno posadil do auta a až počas cesty si uvedomil, že nemá ani veci na prezlečenie, ani zubnú kefku. V Budapešti sa prvýkrát zišli všetky časti družice pohromade a zistili sme mnoho mechanických aj softvérových problémov, ktoré musel vyriešiť do niekoľkých hodín. Niekedy som mu družicu trhal spod ruky, pretože už sme sa museli presúvať na environmentálne testy a išli sme naozaj po veľmi ostrej hrane. Toto všetko sa naviac dialo v čase najhoršej vlny COVID-u, keď sme museli riešiť aj problémy, ako neskončiť v 14-dennej karanténe po návrate z Budapešti, pretože by sme potom nestíhali ďalšie kroky, ktoré súviseli s touto misiou. Veľká vďaka, ale patrí aj ďalším kolegom. Marcelovi Frajtovi, ktorý významne pomáhal na diaľku zo štúdií v Helsinkách. Maksovi Rezenovovi, ktorý v rekordnom čase navrhol elektroniku, Samovi Tomanovi a ďalším. A tiež mojej Monike, ktorá toto so mnou všetko zvládala a popri tom sa v podstate sama starala o malé dieťa. Ktorá so mnou napríklad balila družicu do krabice na našom kuchynskom stole v Jablonci večer predtým, ako som ju viezol na bratislavské letisko, odkiaľ sa komplikovaným spôsobom, ktorý by stál za samostatnú kapitolu, dostala do Moskvy. Praví pionieri. Mimochodom, tú krabicu som si z Ruska priviezol naspäť a mám ju doma odloženú.

Približne o mesiac sme teda leteli do Moskvy. Opäť v čase, keď kvôli COVID-u letecká doprava prakticky neexistovala a museli sme získať špeciálne víza a pozvanie priamo z Ruskej vesmírnej agentúry, aby sme sa vôbec dostali na miesto integrácie družice do deployera. V Moskve sme s Mirom Šmelkom z LF TUKE strávili pomerne intenzívny týždeň. Družicu sa napokon podarilo integrovať do deployera asi o 5 ráno v posledný deň a asi hodinu predtým, kým sme museli odísť na letisko. Družica totiž letela v deployeri (vystreľovacom zariadení), ktorý bol rovnako experimentálny a malo sa jednať o jeho prvý let a prvé ostré použitie. Experimentálna družica plná neotestovaných komponentov, ktorá letí v neotestovanom novom zariadení a na ruskej rakete. No čo sa môže pokaziť?

Bol som posledný človek, ktorý ju držal v rukách. V jednom momente, po niekoľkých neprespatých nociach a nervózny z toho, či stihnem lietadlo, sa mi dokonca trochu pošmykla pri vyberaní z deployera a prežil som malý infarkt. Držíte v rukách prácu a nádej desiatok ľudí, ktorí na tom strávili za posledné mesiace nespočet hodín. Jeden nešikovný pohyb a mohlo byť po všetkom. Našťastie, nejaké tie reflexy ešte boli prítomné.

O další mesiac neskôr sme sa opäť s Mirom Šmelkom vybrali do Moskvy a následne charterom do Bajkonuru, pretože sme dostali pozvánku na štart. Zážitky z tejto cesty by boli na samostatný cestopis a už aj tak má tento text dĺžku jednej kapitoly knihy, takže o tom nabudúce. Moje letecké cestovateľské nešťastie sa prejavilo aj v tomto prípade, pretože raketa Sojuz neodštartovala na prvý pokus, čo sa nestáva často a na Bajkonure sme strávili o dva dni naviac. Keď nosná raketa aj s našou družicou odletela a vrátili sme sa späť do mesta, čakali sme spolu s ďalšími prítomnými hosťami v reštaurácii Космический причал na prvé správy o tom, či sa podarilo družicu z nosnej rakety vypustiť na plánovanú obežnú dráhu a následne sme čakali na prvé signály. Chodil som po reštaurácii ako lev v klietke a sledoval, ako sa ostatné tímy tešia a vykrikujú „máme signál!“. Tento stres je v top tri najhorších, aké som v živote zažil a zažívam ho pri každom štarte našej družice do vesmíru. V tomto prípade to bolo o to intenzívnejšie, že som vedel, že je asi milión vecí, čo sa môže pokaziť, keďže už vieme, ako rýchlo a v akých podmienkach táto misia vznikla.

Keď sme dostali potvrdenie od austrálskej stanice v sieti SATNOGS, že zachytila signály z družice, neviete si predstaviť tú radosť. Skákal som ako zmyslov zbavený. Radosť však netrvala príliš dlho. Keď sme začali analyzovať prvé dáta, zistili sme, že sa družica nenabíja a teda má pred sebou možno len pár hodín života. Tiež boli problémy s niektorými našimi subsystémami a počas presunu späť domov som na letiskách a hoteloch s našim tímom hľadal riešenia. Nemali sme veľa času. Postupne sa však podarilo všetko vyriešiť a dostať družicu do nominálneho stavu. Podarilo sa nahrať prvé verzie softvéru (vývoj sa dokončoval na orbite) a družica aktivovala svoj palubný detektor Gamma zábleskov. Onedlho sa podarilo zachytiť prvý gamma záblesk. Počas svojho života ich zachytila viac ako 250! Pričom napríklad misia NASA, ktorá stála o niekoľko miliónov EUR viac, zachytila jeden. Podarilo sa zachytiť aj najsilnejší gamma záblesk v histórii GRB 221009A a GRBAlpha priniesla absolútne zásadné merania. Družicu spomínala aj samotná NASA a na najčítanejšom svetovom portáli o vesmíre space.com vyšiel článok o tom, ako malá „východoeurópska“ družica predčila multi-stámiliónové misie NASA.

Od štartu na obežnú dráhu v marci 2021 až po jej koniec v júni 2025 s družicou pracoval najmä vedecký tím pod vedením Norberta Wernera a András Pál a jeho tím z Konkoly observatória v Budapešti. Vedecký úspech misie je ich zásluha. Veľká vďaka patrí aj Petrovi Hanákovi, vedúcemu operátorovi univerzitného rádioklubu LF TUKE – OM3KSI. Ale samozrejme aj mnohým ďalším ľuďom a organizáciám, ktoré nájdete v odkaze nižšie. Ako som písal v úvode – GRBAlpha ukázala, že svetová veda sa dá robiť aj malými a lacnými zariadeniami. A tiež, že risk môže priniesť aj obrovský zisk a že je potrebné mať odvahu skúšať nové veci aj za cenu prípadného zlyhania. GRBAlpha naštartovala našu firmu Spacemanic a vďaka nej sme získali ďalšie zákazky a posunuli sa ďalej. Priniesla nám, podobne ako skCUBE, neoceniteľné skúsenosti, na ktorých môžu vznikať ďalšie ambiciózne misie.

A posunula aj mňa osobne. V oblasti zvládania stresu, manažmentu ľudí a projektov. Počas tejto cesty som zažil mnoho nepríjemných vecí a situácii, na základe ktorých som sa poučil, ale aj mnoho krásnych chvíľ a inšpiratívnych ľudí.
Stres a krízová situácia, ale aj prípadný následný úspech vždy odhalí pravý charakter. Čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Misia však ešte nekončí. Množstvo dát čaká na spracovanie a veľa vedeckých publikácií na svoje vydanie. Na obežnej dráhe už v tejto chvíli obieha družica GRBBeta, ktorá je priamym nasledovníkom a ďalšie misie budú nasledovať.

GRBAlpha bol začiatok dlhej, ambicióznej a zaujímavej cesty.
Ďakujem za všetko!

Ďalšie informácie:
https://kozmonautika.sk/
https://www.space.com/