Po jedenástom novembri 1982 ľudstvo nemalo na Marse žiadnu fungujúcu sondu. Počas tohto obdobia sa pozornosť upriamila skôr na Venušu a plynných obrov vo vzdialených kútoch Slnečnej sústavy. Po počiatočnom nadšení prišiel menší útlm. Až po viac než desiatich rokoch od štartu amerických Vikingov sa ako prvé spamätalo Rusko a k červene planéte vyslalo hneď dve sondy programu Fobos (po rusky Программа Фобос, v západných prameňoch prepisované ako Phobos). Tie mali za úlohu skúmať planétu Mars a jeden z jeho dvoch mesiacov. Rusi, vtedy ešte Sovieti s Marsom nemali veľmi dobré skúsenosti. Takmer všetky pokusy o jeho prieskum skončili katastrofou a od sond novej generácie si sľubovali veľkolepý návrat.

V roku 1988 sa z kozmodrómu Bajkonur na špici rakiet Proton-K/D-2 vydali do kozmu Fobos-1 (7.7.) a Fobos-2 (12.7.). Obe sondy postavilo a prevádzkovalo NPO. im. S. A. Lavočkina v spolupráci s ďalšími trinástimi krajinami vrátane USA, ktoré poskytli svoju komunikačnú sieť Deep Space network, ale aj Československa. Vedeckú náplň projektu koordinovalo  AS ZSSR a rada INTERKOSMOS. Konštrukčne vychádzali z veľmi úspešných družíc Venera skúmajúcich  Venušu a Vega 1 – 2, ktoré leteli ku Hallyovej kométe. S váhou 6220 kg to boli najťažšie sovietske sondy, ktoré sa vydali do medziplanetárneho priestoru.

Konštrukcia

Obe sondy boli trojosovo stabilizované systémom, ktorý používal ako orientačný bod Slnko a hviezdu Canopus. O správne natočenie sa staralo 24 motorčekov s ťahom 50 N a štyri s ťahom 10 N, ktoré používali hypergolické palivá. Tie majú jednu veľkú výhodu, nemusia sa zapaľovať. Po zmiešaní oboch zložiek sa vznietia samé. Hypergolikum bolo skladované v štyroch guľových nádržiach v spodnej časti.

Ďalšou súčasťou oboch „Fobosov“ bol špeciálny stupeň na hydrazín a oxid dusičitý, ktorý mal zabezpečiť usadenie na vysoko eliptickú dráhu (800 x 80 000 km). Po spotrebovaní paliva mal byť odhodený.

Dostatok elektrickej energie zabezpečovali solárne panely s rozpätím 10 m. Prístrojový úsek sa nachádzal v pretlakovom valci s priemerom 1,6 m a výškou 2,5 m. Vo vnútri sa nachádzalo obrovské množstvo prístrojov, ktoré neboli určené iba na prieskum Marsu.

Hlavné ciele programu boli:

skúmať medziplanetárne prostredie
pozorovať Slnko
študovať chovanie plazmy v okolí planéty Mars
skúmať povrch a atmosféru planéty Mars
skúmať chemické, mechanické a magnetické vlastnosti povrchu mesiaca Fobos

Celkový popis všetkých vedeckých aparatúr nájdete v tomto odkaze.

Za všetky by som rád spomenul napríklad gama spektrometer VGS s váhou 2,4 kg z Francúzska alebo iónové delo s hmotnostným analyzátorom určené na výskum zloženia povrchovej vrstvy Fobosu. Sonda Fobos 2 mala na palube aj poskakujúci modul HOPPER. Ten sa mal od materskej sondy oddeliť a pristáť na mesiaci. Po oddelení amortizátora a otočení do pracovnej polohy mal skúmať Fobos a potom sa vďaka pružinám premiestniť ďalej. Tento postup sa mal opakovať až desaťkrát. Pritom by bol napájaný z chemických batérií.

Priebeh letu

Obidve sondy štartovali v priebehu piatich dní počas okna v roku 1988. Po úspešnom navedení na dráhu k Marsu sa neuložili do spánku ako bolo zvykom, ale začalo sa s prvou fázou vedeckých prác, výskumom medziplanetárneho priestoru, vlastností tohto prostredia, kozmickej radiácie a Slnka. Koncom augusta 1988 bola z riadiaceho strediska vyslaná pravidelná dávka povelov. Zdanlivo rutinná činnosť však znamenala zánik sondy Fobos-1. V čom bol problém? No, v ničom inom, ako v samotných Rusoch a hlavne, nedodržaní postupu. V ten deň bol totiž hlavný počítač nefunkčný. Kvôli bezpečnostným opatreniam sa vždy povely najprv nahrali na repliku sondy v stredisku, aby sa tak predišlo prípadným chybám. Miesto toho, aby sa počkalo na opravu hlavného PC sa príkazy vyslali bez kontroly. Bohužiaľ bol medzi nimi aj jeden, ktorý navždy rozhodol o tom, že šesť ton kovu bode naveky lietať okolo Slnka bez úžitku.

Čo sa stalo? Chýbal povel prepájajúci časť príkazov zo služobného systému na vedecké prístroje. Zapnutie Gama spektrometru bolo zle vyhodnotené a palubné systémy sondy sa úplne vypli. Kvôli strate stabilizácie sa solárne panely otočili od Slnka, akumulátory sa vybili a druhého septembra počas ďalšej pravidelnej seansy sa namiesto zachytených dát ozýval iba vesmírny šum. Pokusy o nadviazanie kontaktu pokračovali až do konca októbra, ale neboli úspešné. 3. novembra 1988 bola sonda prehlásená za stratenú.

Rusi však nevešali hlavy. Mali ešte identický Fobos-2, malým landerom HOPPER.

Druhá sonda programu Fobos sa na cestu k Marsu vydala o päť dní neskôr, ako jej staršia sestra. Počas preletu k červenej planéte skúmala vlastnosti medziplanetárneho priestoru. Našťastie jej nebol poslaný žiaden chybný príkaz, všetky prístroje fungovali na jedničku a po polročnej ceste sa 29. januára usadila eliptickej dráhe s parametrami 819 až 81 214 km so sklonom jeden a pol stupňa k rovníku planéty s dobou obehu 77 hodín. Postupným menením parametrov orbity sa korekčnými motorčekmi znižovalo apoareum a zvyšovalo periareum. Vysoko excentrická dráha sa tak zmenila na takmer kruhovú vo výške 6145 až 6409 km. Dokonca sa podarilo zhotoviť aj zopár rozostrených fotografií Fobosu. Posledná rádiová relácia sa uskutočnila 25. marca 1989 po necelých dvoch mesiacoch výskumu. Nevieme, čo toto nečakané prerušenie spojenia spôsobilo. Následné pokusy o nadviazanie komunikácie bohužiaľ skončili neúspechom, a tak nedošlo ani k plánovanému pristátiu na Fobose.

Sonda Fobos-2 nakoniec svoje primárne ciele nesplnila, ale dodnes sa považuje za jednu z najúspešnejších misií Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu pri červenej planéte. Zároveň je to aj úplne posledný Ruský/Sovietsky výtvor, ktorý sa dostal na Mars.

Zdroje informácií:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Program_Fobos
http://en.wikipedia.org/wiki/Phobos_program

Zdroje obrázkov:
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/01/Phobos_Marte.jpg
http://kozmos.matak.sk/images/content/fobos2-fobos.jpg