V roku 1969 Američania pristáli na Mesiaci. Sovietsky Zväz bol porazený a „Vesmírne preteky“ sa ukončili. Rusi rozmýšľali, čo bude ďalej. Ich raketa N-1 nestála za nič, nemali loď, nemali technológiu, nemali cieľ. Kozmonautiku na pravej strane sveta postihla kríza. Ako sa z nej vymaniť? Po prerušení Mesačného programu sa vynáralo niekoľko ciest. Využiť plánovanú loď Sojuz na lety na nízku obežnú dráhu, postaviť si vo vesmíre stanice a naučiť sa, ako sa telo človeka chová pri dlhšom pôsobení mikrogravitácie. Po prekonaní  počiatočných problémov, (let Sojuzu-1 sa skončil smrťou kozmonauta Komarova) sa to konečne rozbehlo. 19. Apríla 1971 do vesmíru odštartovala úplne prvá vesmírna stanica, Saljut-1.

Vývoj takmer devätnásťtonového kolosu však začal už oveľa skôr. Diskusiu nad projektom orbitálnej stanice začala v roku 1964 Čelomejova konštrukčná kancelária OKB-52. Tá dostala od vojakov za úlohu vytvoriť stanicu, z ktorej by mohli fotografovať povrch Zeme a zisťovať polohu menších tajných vojenských objektov v USA. Prvý návrh nebol úplne ideálny. Celú stanicu mala aj s kozmonautmi a návratovým modulom vynášať raketa Proton-K. Kvôli nízkej životnosti a možnosti využiť ju len raz sa však návrh vrátil na prepracovanie. Druhý výsledok bol oveľa lepší. Stanica Almaz-1 mala mať obytný priestor približne 80 metrov kubických, prechodovú komoru, nehermetizovaný servisný úsek a dokovacie zariadenie, na ktoré sa mala pripojiť loď Sojuz. Program Almaz bol odpoveďou na neuskutočnený projekt americkej stanice MOL, ktorá mala byť obsluhovaná loďami Gemini.

V roku 1967 bolo všetko schválené. Určili sa termíny a v Chruničevovom závode začala produkcia prvých exemplárov. O dva roky už boli vyrobené prvá testovacie modely trupov a časti vybavenia. Táto práca išla sovietskym inžinierom od ruky. Na druhej strane, jednotlivé komponenty servisných úsekov subdodávateľské firmy zostrojovali oveľa pomalšie a nedodržiavali prísne termíny. Zároveň sa veľmi pretiahlo aj projektovanie TKS (tento stroj si podrobne opíšeme nižšie). Do toho zasiahla výroba staníc DOS (Dlhodobá Orbitálna Stanica) programu Saljut. Chruničevova kancelária bola donútená zúčastniť sa na ich vývoji. Nakoniec sa Sovietsky zväz dočkal.

Zatiaľ čo Amerika ohromovala stále komplexnejšími letmi na Mesiac, v ZSSR vypustili Saljut-1. Bola to stanica typu DOS. Almazy si museli ešte chvíľu počkať. Síce sa začali vyvíjať skôr, ale stanice DOS mali veľkú časť systémov prebraných z lodí Sojuz. Tým sa stali lacnejšie.

Saljut-1 slúžil hlavne vede. Po úspešnom vypustení na obežnú dráhu nasledoval 175 dní dlhý let. Hneď štyri dni po štarte stanice sa k nemu priblížila loď Sojuz-10. Spojiť sa však už nedokázala. To sa podarilo až trom kozmonautom v lodi Sojuz-11. Posádka potom vo vnútri prvej vesmírnej stanice sveta strávila 23 dní. Za ten čas vykonala niekoľko experimentov a hlavne ukázala, čo sa s ľuďmi stane pri dlhšom pobyte v beztiažovom stave.

Saljut-1 bol veľmi jednoduchý. Vlastne ešte jednoduchší, ako Sojuzy, po ktorých zdedil veľkú časť kľúčových systémov. Medzi nimi boli aj solárne panely, ktoré prešli len minimálnymi zmenami, systémy podpory života, orientácie v priestore a tak ďalej. Skladal sa z troch hlavných častí. Prechodový úsek mal šírku dva a dĺžku tri metre vrátane stykovacieho uzla. Tiež by ste na ňom našli jeden pár solárnych panelov. V pracovnom úseku trávili kozmonauti drvivú väčšinu času. 91 metrov kubických životného priestoru sa stalo ich domovom. Bol vybavený 1522 priezormi pre navigačné a gravitačné merania. V prednej časti by ste mohli nájsť palubnú dosku, nikel-kadmiové batérie, kanistre s pitnou vodou a chladničku so zásobou potravín. Prístrojový (servisný) úsek mal dĺžku tri a pol metra. Nachádzali sa v ňom ďalšie dva solárne panely, korekčné motory, 32 riadiacich a stabilizačných motorčekov a palivo. Táto časť stanice nebola hermeticky uzavretá.

Saljut-1 sa mohol pochváliť aj malým observatóriom ORION umiestneným v prechodovom úseku stanice. Tiež disponoval gamma teleskopom ANNA a malou záhradkou OAZA, kde sa študoval vplyv stavu bez tiaže na rast rastlín. Toaleta bola umiestnená v zvláštne vetranom úseku.

Prvá vojenská stanica Almaz-1 pre verejnosť označovaná ako Salut-2 bola raketou Proton-K na obežnú dráhu vynesená 4. apríla 1973.

Almaz-1 sa po štarte a dvoch korekciách dostal na plánovanú orbitu a začal so snímkovaním Zeme kamerami Agat a ASA-34. Štrnásteho apríla sa však vyskytla fatálna chyba. Poškodená bandaska s dusíkom sa uvoľnila, v stanici došlo k poklesu tlaku a roztrhli sa jej steny. Posádka ktorá mala k Almazu letieť nakoniec zostala na pevnej zemi. Prvá vojenská stanica v histórii tak po 55 dňoch neslávne zanikla v atmosfére.

O rok neskôr koncom júna 1974 sa však na obežnú dráhu dostala druhá z troch staníc programu Almaz. Pod krycím menom Saljut-3 vystupoval vrchol sovietskej techniky. Devätnásť ton dokonalosti. Domov dvoch sovietskych kozmonautov, ktorým sa ku stanici podarilo pripojiť v lodi Sojuz-14. Potom k Almazu mierila ešte jedna loď, číslo pätnásť bolo však očividne nešťastné a finálne priblíženie a zadokovanie sa nepodarilo.

Almaz-2 alias Saljut-3 mal niekoľko technických špecifikácií. V prvom rade mohutnejšie solárne panely, ktoré boli umiestnené na konci obytnej časti. Prechodový a prístrojový úsek bol veľmi podobný Saljutu-1, samozrejme že oba prešli modifikáciami. Zo stanice sa dali vysielať televízne prenosy. Najzaujímavejšom novinkou boli dva návratové puzdrá. Tie neslúžili ako záchranný čln pre posádku. V skutočnosti mali späť na Zem dopraviť materiál. Povodne boli plánované pre návrat zaujímavých fotografií. Neskôr sa však trochu prerobili a mohli sa do nich vložiť aj biologické, technické a iné experimenty. Napríklad vzorky moču…

Stanica nakoniec po 214. dňoch zhorela v atmosfére.

Saljut-4 bola druhá vedecká stanica. Oproti svojim predchodkyniam bola zase o trochu vylepšená. Najviditeľnejšia bola výmena solárnych panelov. Tie boli dokonca až tri. Celá stanica obiehala kvôli úspore pohonných hmôt po vyššej obežnej dráhe. Celkovo vydržala až 770 dní. Počas toho ju navštívili tri lode Sojuz (17, 18, 20). Po dvoch pilotovaných misiách s trvaním 29 a 63 dní sa pripojila aj nepilotovaná loď, ktorá sa po 93. Dňoch oddelila a bezpečne pristála. Bolo to prvé dokovanie, pri ktorom neboli bezprostredne prítomní ľudia. Pre zaujímavosť, Saľut-4 mal až 22 priezorov, Zem obletel 12 444 krát a preletel pri tom viac než 500 000 000 km.

Pol roka pred zánikom Saljutu-4 už mali Sovieti náhradu. Saljut-5 bola tretia a zároveň posledná vojenská stanica vypustená do vesmíru. Od vtedy už ľudia na obežnú dráhu lietali len s mierovými úmyslami. V pláne boli tri spojenia lodí Sojuz (21, 23, 24), ale nešťastná dvadsaťtrojka to nezvládla. Zlyhal automatický stretávací systém Igla a riadiace stredisko rozhodlo o ukončení misie. Štyria kozmonauti dokopy na palube strávili 67 dní.

Najväčšími zmenami prešla šiesta stanica oficiálneho programu Saljut. Sto metrov kubických životného priestoru poskytovalo kozmonautom telocvičňu, pracovňu, spálňu, miesto pre odpočinok, jednoducho všetko potrebné k životu. Počas viac než piatich rokov fungovania sa s ňou spojilo tridsať lodí. Pritom hostila 33 kozmonautov a bola obývaná 683 dní. Na obežnú dráhu sa vydala mesiac po zániku Saljutu-5.

Tieto úžasné výsledky bolo možné dosiahnuť len jediným spôsobom. Vytvoriť druhý stykovací uzol. Narozdiel od svojich predchodcov mal Salut-6 prechodovú komoru na oboch stranách. Vpredu bola nainštalovaná stará dobrá klasická komora, v ktorej kozmonauti často vykonávali rôzne experimenty. Oveľa zaujímavejší však bol nový, zadný úsek. Ten mal šírku dva metre a dĺžku iba 1,6 metra. Nachádzali sa v ňom potrubia na prečerpávanie pohonných hmôt a vody. Dal sa hermeticky oddeliť od zvyšku stanice.

Na Saljut-6 letel aj československý kozmonaut Vladimír Remek vrámci programu Interkosmos. Počas piatich rokov sa ku stanici pripojilo štrnásť nepilotovaných lodí. Dvanásť Progressov, jeden Sojuz-34 a experimentálny modul TKS pôvodne navrhnutý pre program Almaz.

Úplne posledným z radu Saljutov bol Saljut-7. Šťastná sedmička vydržala na obežnej dráhe najdlhšie. Chvíľu bola vo vesmíre spolu so Saljutom-6 a päť rokov aj s Mirom. Devätnásťtonový kolos sa pýšil najmodernejšou sovietskou technikou. Disponoval rozšírenými solárnymi panelmi, dvomi stykovacími uzlami…

Ľudia Saľjut-7 navštívili pätnásť krát a dvanásť krát  k nemu leteli nepilotované lode. Na palube sa vystriedalo 26 kozmonautov a niektorí tam boli aj tri krát. Najdlhšie na stanici vydržali Leonid Kizim, Vladimir Soloviov a Oleg Aťkov, až 237 dní. Dva krát sa k nej pripojila loď TKS, ktorá zväčšila pracovný priestor a poskytla viac energie.

Nakoniec sa pozrime na niektoré zaujímavé technológie, ktoré Sovietsky Zväz vyvinul na podporu svojich vesmírnych staníc.

V prvom rade, nič nebolo také, ako sa na prvý pohľad zdalo. Sovieti postavili a otestovali niekoľko úžasných technológií, ktoré nakoniec v praxi neboli využívané. Za zmienku určite stojí napríklad kozmická loď Merkur. Kto z vás o nej vie? Určite iba nejaký zarytý fanúšik.

Loď Merkur bola na svoju dobu nezvyčajne vyspelá a podľa môjho subjektívneho názoru dokonca konštrukčne lepšie riešená, ako staré dobré Sojuzy. Vynášaná mala byť na špici ťažkej zásobovacej lode TKS. O čo sa vlastne jedná? Aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť do roku 1964. Vtedy vznikli prvé návrhy vesmírnych staníc a lodí, ktoré by na ne vozili posádky. Bolo podaných niekoľko návrhov konštrukčnou kanceláriou OKB-52, OKB-1 a inými. Prvý krát sa tak v sovietskej kozmonautike rozhodovalo na základe súťaže. Nakoniec zvíťazil už spomínaný projekt Almaz, ktorý však niekdy nebol dotiahnutý do konca, a projekt lode Sojuz, ktorej vojenská verzia vyzbrojená kanónom tiež nikdy nebola dokončená. Loď Merkur sa dostala aj vďaka osobným dôvodom do úzadia. Napriek tomu sa ju inžinierom podarilo pretlačiť v trochu inej verzii. Pôvodne mala totiž ťažká loď TKS štartovať aj s kozmonautmi na palube.

Loď Merkur nakoniec absolvovala niekoľko testovacích letov, ktoré si Američania splietli so štartmi malých raketoplánov. Najznámejšie sú dvojité misie Kosmos 881 a 882, Kosmos 997 a 998 a Kosmos 1100 a 1101. Jedna kabína sa pri testoch použila dva krát, čo dokladá vyspelosť projektu.

Informácií o lodi Merkur nie je veľmi veľa. Vieme, že väčšina jej pristátí bola úspešných. Počas rokov testovania sa do nej dostali aj ľudia, nevyužili ju však na návrat na Zem. Naložili do nej výsledky experimentov a fotografický materiál. Bol to vlastne taký sovietsky Dragon.

Asi najzaujímavejší bol projekt ťažkej transportnej lode TKS. Tá letela na obežnú dráhu štyri krát. Jeden raz sa spojila so stanicou Salljut-6, potom s ňou zhorela v atmosfére. Dva krát zadokovala aj na predný modul Saljutu-7. Pri poslednom lete mala na špici miesto lode Merkur vedecké prístroje. Disponovala veľkým množstvom paliva. Na napájanie využívala dva solárne panely s dĺžkou 16 m. Jej pôvodnou úlohou bolo predlžovať životnosť vojenských staníc Almaz. Tých bolo v istú chvíľu plánovaných až 50! Po roku 1969 sa však bohužiaľ (alebo našťastie?) všetko zmenilo.

Loď TKS tiež disponovala šiestimi malými návratovými puzdrami, v ktorých sa mali na Zem dovážať kazety s fotografiami a filmami. Po spojení so stanicou poskytovala dosť veľký pracovný priestor pre kozmonautov. Zároveň v nej boli nainštalované aj systémy podpory života a mnoho ďalších, prevažne vedeckých aparatúr.

TKS slúžili primárne na zvyšovanie obežných dráh staníc Saljut-6 a 7. Boli teda niečo podobné, ako európske lode ATV. Po odpojení od stanice zhoreli v atmosfére. Štyri exempláre overili množstvo technológií, ktoré následne Sovieti použili pri výstavbe Miru, stanice druhej generácie. Hlavné testované postupy: vynášanie raketou Proton, pohyb a menenie parametrov obežnej dráhy, približovanie sa ku cieľovému objektu a dokovanie. Ak by Sovieti nevyrobili tieto lode, Mir by možno vyzeral úplne inak a nie všetky štarty modulov by boli úspešné. Nakoniec, skúsenosti s dokovaním sa čiastočne využijú aj pri lete najnovšieho ruského modulu Nauka ku ISS.

Toto je koniec devätnásteho dielu seriálu Kozmická Strojovňa, v ktorom som rozobral prvé sovietske stanice. Nabudúce sa budem venovať najnovším raketám. Ak sa vám tento diel páčil, ohodnoťte ho hviezdičkami, prípadne napíšte komentár.

Zdroje informácií:
http://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/saljut/lk9814.htm
http://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/saljut/saljut.htm
http://cs.wikipedia.org/wiki/Program_Saljut
http://sk.wikipedia.org/wiki/Sa%C4%BEut

Zdroje obrázkov:
http://kosmonautika.cz/images/saljut7/inside.jpg
http://www.scilogs.de/kosmo/gallery/9/Bild%203%20-%20Saljut%201%20Sojus%2011.jpg
http://b14643.de/Spacerockets_2/Diverse/Excalibur-Almaz/Almaz_3.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/thumb/e/ef/Salyut_7_from_Soyuz_T-13.jpg/240px-Salyut_7_from_Soyuz_T-13.jpg
http://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/saljut/lk9814c.jpg