Slnko odpradávna fascinovalo ľudí. Jeho putovanie po oblohe mnohí považovali za znak inteligencie, pripisovali sa mu nadprirodzené vlastnosti, tradovalo sa, že Slnko má božskú podstatu. V Grécku to bol Helios, v Ríme boh Ré (Ra, Amon). V astrológii je symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života a znovuzrodenia. Väčšina civilizácií si myslela, že Slnko obieha okolo Zeme. Aristoteles ho umiestnil medzi obežnú dráhu Mesiaca a Merkúra. Geocentrická predstava vesmíru (Zem je stredom všetkého) bola veľmi uznávanou teóriou takmer dve tisícročia. Napriek niektorým odporcom (Aristarchos zo Samu) položil základy heliocentrizmu až Mikuláš Kopernik v roku 1507. Vo výskume našej hviezdy veľmi pomohol ďalekohľad. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval čierne škvrny na povrchu. To veľmi pobúrilo katolícku cirkev, ktorá Slnko považovala za symbol čistoty a škvrny na ňom borili túto predstavu. V nasledujúcich rokoch však existenciu čiernych škvŕn potvrdilo viacero odborníkov. V sedemnástom storočí sa zistilo, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem. Tento objav je pripisovaný Christophovi Scheinerovi. Ďalší pokrok sa urobil po formulovaní Keplerových zákonov a Newtonovho gravitačného zákonu. V druhej polovici devätnásteho storočia sa Slnku venovala obrovská pozornosť. Okrem iného sa diskutovalo aj o jeho enegetickom zdroji. John Waterston sa nazdával, že vysokú teplotu Slnka môže mať na svedomí gravitačná kontrakcia. J. Mayer zastával názor, že obrovské množstvo energie vzniká dopadom meteoritov na povrch našej hviezdy. Až v roku 1938 napadlo Jansovi Bethemu, že skutočným prameňom intenzívneho slnečného žiarenia by mohla byť jadrová reakcia. Buď štiepna, alebo fúzna. To, že skutočne ide o jadrovú fúziu sa potvrdilo až v roku 2002.
4. ledna 2014 
Rubrika 
Štítky: 
Nahrávání ...