Za posledných niekoľko rokov sa toho v kozmonautike udialo skutočne veľmi veľa. Začiatkom nového tisícročia sa začali testovať a používať rakety novej generácie. Či už ide o americké Delty, Atlasy V, Falcony, Európske Ariane 5 a Vegy, Japonské H-2(A, B), indické PSLV a GSLV. Veľa nosičov je momentálne vo vývoji. Číňania by radi čo najskôr dokončili ťažkotonážnu CZ-5 a slabšie CZ-7 a CZ-11, Rusi pracujú na novej raketovej rodine Angara pomenovanej po rovnomennej rieke, India by chcela vyvinúť GSLV mk.III, Európa začína s vývojom Ariane 5+ a Ariane 6 a to nehovorím o novej americkej superrakete SLS. Čaká nás teda veľmi zaujímavé obdobie. Ak sa čo len polovica všetkých plánovaných projektov dočká realizácie, bude to druhý zlatý vek kozmonautiky. Ako sa to všetko vyvinie uvidíme v roku 2050. Dnes si povieme niečo o krajinách, ktoré by mohli do vývoja vesmírnych technológií zasiahnuť veľmi výrazným spôsobom. Čína je obrovská krajina, ktorá vraj raz predbehne aj USA. Japonsko je momentálne vlastníkom jednej z najvyspejejších rakiet na svete. A Irán? Vojnou zničená krajina by skôr mala investovať finančné prostriedky do obnovy infraštruktúry, ale napriek otrasnej situácii Iránčanov vládne vrstvy neváhajú dávať milióny na kozmické projekty. Ich cieľ je do roku 2018 vystreliť do vesmíru človeka. Prvým iránskym mužom vo kozme by vraj mohol byť bývalý prezident Mahmud Ahmadínedžád. No, (ne)držím palce.