Je tomu už vyše týždeň, čo Severná Kórea úspešne vypustila na zemskú orbitu svoj v poradí druhý satelit. Podobne ako pri predchádzajúcom pokuse z roku 2012 vyvolal aj súčasný štart ostré medzinárodné reakcie prameniace hlavne z obáv o zneužitie raketovej technológie na vojenské účely. Do akej miery sa ale naozaj treba obávať severokórejských kozmický pokusov, aká je minulosť, súčasné možnosti a prípadné plány tejto totalitnej krajiny na poli kozmonautiky? Tieto odpovede sa pokúsime nájsť v nasledujúcom článku. Aj bez zbytočného zachádzania do politiky môžeme hneď na začiatku otvorene povedať, že história severokórejskej kozmonautiky je tak ako aj štát samotný plná kontroverzii, zahmlievania a dokonca otvorených klamstiev. Začalo sa to už v 60. rokoch minulého storočia, keď Severná Kórea prostredníctvom vojenskej pomoci Sovietskeho zväzu a Číny získala prvé kontakty s modernou raketovou technológiou, hoci podľa všetkého spočiatku len prostredníctvom taktických striel krátkeho doletu. Z politických dôvodov už vtedy nebolo Severokórejčanom umožnené dostať sa k výkonnejším balistickým raketám. K výraznejšiemu posunu na poli raketových technológii sa tak Severná Kórea dostala prekvapivo vďaka Egyptu, od ktorého na konci 70. rokov získala kompletné sovietske balistické systémy typu R-17 (známejšie pod západným označením Scud-B), z ktorých následne začala odvíjať vlastný raketový program. Od polovice 80. rokov už vyrábala vlastné balistické strely označované ako Hwasong, ktoré však predstavovali len kópie svojich sovietskych predchodcov. A hoci ich neskôr modernizovala pod označením Nodong, stále išlo len o relatívne málo výkonné jednostupňové strely s maximálnym doletom niekoľko stoviek kilometrov.