Slnko odpradávna fascinovalo ľudí. Jeho putovanie po oblohe mnohí považovali za znak inteligencie, pripisovali sa mu nadprirodzené vlastnosti, tradovalo sa, že Slnko má božskú podstatu. V Grécku to bol Helios, v Ríme boh Ré (Ra, Amon). V astrológii je symbolom vitality. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života a znovuzrodenia. Väčšina civilizácií si myslela, že Slnko obieha okolo Zeme. Aristoteles ho umiestnil medzi obežnú dráhu Mesiaca a Merkúra. Geocentrická predstava vesmíru (Zem je stredom všetkého) bola veľmi uznávanou teóriou takmer dve tisícročia. Napriek niektorým odporcom (Aristarchos zo Samu) položil základy heliocentrizmu až Mikuláš Kopernik v roku 1507. Vo výskume našej hviezdy veľmi pomohol ďalekohľad. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval čierne škvrny na povrchu. To veľmi pobúrilo katolícku cirkev, ktorá Slnko považovala za symbol čistoty a škvrny na ňom borili túto predstavu. V nasledujúcich rokoch však existenciu čiernych škvŕn potvrdilo viacero odborníkov. V sedemnástom storočí sa zistilo, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem. Tento objav je pripisovaný Christophovi Scheinerovi. Ďalší pokrok sa urobil po formulovaní Keplerových zákonov