Dnes som pripravil časť problematiky letu k Marsu. Možno vás trochu sklamem, pretože reč nebude o technológii, ani o tom, čo budú kozmonauti na ceste jesť, či ako pristanú. Dočítate sa tu hlavne o biologickej stránke, na ktorú mnohí zabúdajú. To, že na nízkej obežnej dráhe vieme pol roka udržať nažive človeka ešte neznamená, že sme toho schopní aj na ďalekej ceste k cudzím planetám. Preto som sa rozhodol spraviť menšie zhrnutie najväčších problémov, ktoré bude treba vyriešiť, než sa rozhodneme prikročiť k realizácii celého projektu. Reč bude najmä o psychike. O týždeň potom budete mať možnosť prečítať si niečo o technologických problémoch a nakusnem aj problematiku výroby a skladovania potravín či ekonomickú stránku celej misie. Po prečítaní článku možno prídete o niektoré ilúzie, možno sa dozviete niečo nové, možno to nakoniec budete považovať za stratu času. V rámci písania som si urobil menší prieskum. Prečítal som zopár strán o dôvodoch, prečo lietať k planétam. Musím povedať, že s nimi nesúhlasím. V prvom rade si nemyslím, že ľudstvo je na takúto cestu pripravené. Teda, určite sme na tom lepšie ako predchádzajúca generácia, ale na to, aby sme mohli riešiť Mars, musíme dokonale zvládnuť cestovanie v cislunárnom priestore, teda priestore medzi Zemou a Mesiacom. A to nehovorím iba o prelete typu Apollo. Skôr mám na mysli reálne fungujúce orbitálne stanice a vysunuté stanovištia na povrchu. A prečo? Dôvodov je hneď niekoľko. Na nízkej obežnej dráhe kozmonautov a techniku chráni magnetické pole Zeme, ktoré odráža slnečné erupcie a pohlcuje väčšinu vysoko-energetických častíc. My najprv musíme odhaliť všetky riziká, ktoré pre nás predstavuje reálny otvorený vesmír. Technológie a postupy, ktoré nám ich pomôžu zvládnuť, sa budú najlepšie testovať práve na našom jedinom prirodzenom satelite.