V roku 1969 Američania pristáli na Mesiaci. Sovietsky Zväz bol porazený a „Vesmírne preteky“ sa ukončili. Rusi rozmýšľali, čo bude ďalej. Ich raketa N-1 nestála za nič, nemali loď, nemali technológiu, nemali cieľ. Kozmonautiku na pravej strane sveta postihla kríza. Ako sa z nej vymaniť? Po prerušení Mesačného programu sa vynáralo niekoľko ciest. Využiť plánovanú loď Sojuz na […]
Viete čím je tento diel výnimočný? Práve čítate prvú časť posledného dielu typu: rakety X-tých rokov. Pomaly končím s chronologickým opisovaním vesmírnych nosičov. Hlavnou témou seriálu Kozmická Strojovňa sú rakety. Tým sa venujem v každom druhom článku. Dnes sa konečne budete môcť dočítať o najnovších kúskoch, ktoré si na svoj prvý štart museli počkať až do nového tisícročia. V ňom kraľovala Amerika, ktorá sa po havárii Challengeru rozhodla opäť aspoň časť práce preniesť na staré dobré rakety. Zatiaľ čo v deväťdesiatych rokoch používali starý, drahý a neekologický Titan, do nového milénia vkročili s novou technikou a úžasnými kyslíkovodíkovými motormi pre ešte úžasnejšie Delty. USA mali veľmi veľkú ambíciu, čo najviac znížiť cenu za kilogram vynesený na obežnú dráhu.
Pred dvoma týždňami som napísal článok o prvých sovietskych vesmírnych lodiach, Vostok a Voschod. Dnes sa budem venovať tým americkým. Sovietsky Zväz na začiatku dobývania vesmíru jednoznačne vyhrával. Prvý satelit na obežnej dráhe, prvý kozmonaut, prvá EVA a množstvo ďalších prvenstiev odštartovali takzvané vesmírne preteky. V nich Američania očividne ťahali za kratší koniec. To všetko iba kvôli tomu, že v ZSSR vedeli vyrobiť poriadnu raketu. Zatiaľ čo rodina R-7 sa pomaly rozrastala, Američania svoju raketu snov ešte len hľadali. V roku 1957 vystrelil Sovietsky Zväz Sputnik-1. O mesiac nasledoval Sputnik-2 s Lajkou na palube. Bolo jasné, čo bude ďalšie. Obidve veľmoci sa zamerali na vyslanie človeka do vesmíru.
V tomto diely sa budem venovať raketám deväťdesiatych rokov. O nich som začal písať už pred dvoma týždňami a teraz túto tému vyčerpám. Koncom storočia sa americká kozmonautika niesla v duchu znovuobjavenia rakiet. Mnoho ľudí si totiž mylne myslelo, že s príchodom raketoplánov pôjdu do starého železa. Nič také sa však samozrejme nestalo. Ďalší smer ukázala havária Chellengeru v roku 1986, pri ktorej zomrelo deväť astronautov. Obrovská tragédia donútila NASA a aj armádu zmeniť plány do budúcnosti a celé smerovanie do vesmíru. Návrat ku starým dobrým raketám sa stal skutočnosťou. Štartov pribúdalo a k slovu sa dostali aj súkromné spoločnosti, ktoré už na tomto poli nepôsobili iba ako dodávatelia dielov, ale poskytovali kompletne vyrobené rakety, ktoré mohli štartovať aj pod hlavičkou iných korporácií, nie len NASA. To samozrejme odľahčilo celý ten birokratický aparát ktorým sa po štyroch desaťročiach existencie stala a pomaly sa pred Amerikou otvorila dovtedy nemysliteľná cesta, ktorá je viac viditeľná dnes. NASA sčasti prestala vyrábať vlastné rakety, ale radšej si kúpila štart, podobne, ako to robia iné súkromné spoločnosti. V súčasnosti tento trend pokročil ešte ďalej a NASA si už kupuje štart rakety s loďou, ktorá potom na ISS dovezie zásoby. V budúcnosti sa budú dokonca americkí astronauti viezť na miesto určenia v súkromných lodiach, ktorých štarty si NASA bude kupovať. Takáto drastická zmena pri ktorej sa z vesmírnej veľmoci ktorá mala ako jedna z mála tú výsadu, že môže poslať človeka do vesmíru pomaly stala vládna korporácia závislá na súkromných firmách (minimálne v oblasti pilotovanej kozmonautiky) začala práve v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. A ja nehovorím, že je to zlé. Práve naopak. Súkromné spoločnosti sú oveľa pružnejšie a s financiami zaobchádzajú oveľa lepšie. Takže, prečo nie.
Dnes sa budem v Kozmickej Strojovni venovať prvým ruským vesmírnym lodiam, Vostok a Voschod. Tieto na prvý pohľad rovnaké stroje sa zlatým písmom zapísali do histórie pilotovanej kozmonautiky. Za všetko by som rád spomenul napríklad v tej dobe najťažší objekt na obežnej dráhe. To bola vlastne testovacia verzia Vostoku vypustená v roku 1960. Kvôli prísnemu utajeniu celého projektu ľudia poznali tento projekt pod menom Sputnik 4. Určite najznámejšie prvenstvo tejto lode bol prvý človek vo vesmíre, Jurij Gagarin. Ten si užil jeden oblet okolo Zeme a po niekoľkých minútach strávených v beztiažnom stave sa vrátil späť. Na povrchu pristál vďaka svojmu osobnému padáku. O katapultovaní kozmonautov pred pristátím sa dočítate nižšie. Ďalšie prvenstvo získali lode Vostok 3 a 4. Tie totiž ako prvé leteli vo formácii. Priblížili sa k sebe až na vzdialenosť šiestich kilometrov. Kvôli nemožnosti manévrovať sa však od seba začali vzďaľovať. Zatiaľ čo Vostoky pozná každý, iba skutoční nadšenci a fanúšikovia vedia o vylepšenej verzii tohto legendárneho stroja. Voschod sa zapísal do histórie ako prvá loď, ktorá bola schopná niesť viacčlennú posádku. Počas letu Voschod-1 sa do vesmíru pozreli až traja ruskí kozmonauti. Tento počet bol dosiaľ prekonaný iba raketoplánmi, aj keď teoreticky mohlo viac ľudí (5) niesť aj Apollo. Rád by som spomenul aj ďalšie unikátne prvenstvo, ktorým Sovieti doslova šokovali Ameriku. Počas letu Voschod-2 sa totiž prvý krát uskutočnila kozmická vychádzka. Aj o tom si povieme v tomto článku.
Deväťdesiate roky nám priniesli množstvo prelomových udalostí, vďaka ktorým sa zmenilo smerovanie kozmonautiky v Sovietskom Zväze, neskôr Rusku a aj vo zvyšku sveta. V prvom rade musím spomenúť projekt Buran-Eněrgija, ktorý bol kvôli nedostatku financií zrušený. Najdrahší kozmický program v dejinách sovietskej (ruskej) kozmonautiky sa stopol tesne pred cieľom, keď už bolo všetko otestované a minimálne raketa dokonca aj zalietaná! Za všetko samozrejme mohla revolúcia a rozpad ZSSR na viac štátov. Hlavný ruský kozmodróm pripadol Kazachstanu, niektoré továrne zasa Ukrajine. Smutný vek pre kozmonautiku a raketový priemysel sa však veľmi pozitívne prejavil vo svete. Zatiaľ čo záujem ruských politikov o vesmír bol takmer nulový a financoval sa hlavne projekt stanice Mir do ktorého boli prizvaní aj Američania, napätie zo Studenej vojny konečne po takmer polstoročí opadlo a začala sa spolupráca. Spod nadvlády ZSSR sa oslobodilo aj Československo, ktoré bolo od roku 1968 okupované vojskami Varšavskej zmluvy. Pád svetovej veľmoci spôsobil v kozmonautike poriadny chaos a Rusi začali hľadať lacnejšiu cestu do vesmíru. Ľudí ku hviezdam vynášal starý Sojuz-U, na veľké náklady sa naďalej používal Proton, ktorý mal byť zmodernizovaný a pre malé družice sa začali vyvíjať nové rakety. Práve o nich si dnes povieme. Prekvapivo ich nebolo málo, avšak všetky vychádzajú zo starých technológií a preto sa žiadna z nových ruských rakiet nikdy neuchytila (ak teda nepočítame Sojuz-FG a hlavne Sojuz-2, to ale neboli nové rakety. Koncepcia zostala rovnaká a stále to bola a je tá stará dobrá Semjorka).
Toto je pokračovanie článku z minulého a predminulého týždňa. Venovať sa v ňom budem pestovaniu potravín vo vesmíre, landeru, ktorý raz pristane na Marse a ekonomickej stránke celého projektu. Týmto dielom zároveň aj trojčlánok končí a nabudúce sa vrátime z histórii kozmickej techniky.
Veľmi zaujímavou témou je samozrejme aj to, čo budú astronauti počas dlhých rokov v kozme jesť. No, priznám sa, že aj ja som na to veľmi zvedavý. NASA, Roskosmos ani nijaká iná kozmická agentúra momentálne na tejto otázke nepracuje. Existuje síce niekoľko projektov financovaných z vládnych peňazí, ale tie neriešia tú najpálčivejšiu otázku. Je možné pestovať nutrične bohaté rastliny v prostredí mikrogravitácie? Teoreticky to možné je. Avšak momentálne ide tento problém akoby stranou. Avšak aj na to raz dôjde. Momentálne nie je veľmi drahé, vyviezť dostatok jedla pre posádky na ISS v nákladných lodiach.
Minulý týždeň som vám v priniesol letmý pohľad na náročnosť letu na Mars z pohľadu kozmonauta. Dnes je rada na oveľa zaujímavejšom, technickom aspekte celej výpravy za hranice gravitačného poľa Zeme. Aby sme postavili loď schopnú letu na iné planéty, budeme musieť vyriešiť veľa problémov. Časť z nich som odhalil už minule. Dnes si povieme o konštrukcii budúcich vesmírnych lodí, ktoré snáď raz dovezú ľudí k iným planétam.
Dnes som pripravil časť problematiky letu k Marsu. Možno vás trochu sklamem, pretože reč nebude o technológii, ani o tom, čo budú kozmonauti na ceste jesť, či ako pristanú. Dočítate sa tu hlavne o biologickej stránke, na ktorú mnohí zabúdajú. To, že na nízkej obežnej dráhe vieme pol roka udržať nažive človeka ešte neznamená, že sme toho schopní aj na ďalekej ceste k cudzím planetám. Preto som sa rozhodol spraviť menšie zhrnutie najväčších problémov, ktoré bude treba vyriešiť, než sa rozhodneme prikročiť k realizácii celého projektu. Reč bude najmä o psychike. O týždeň potom budete mať možnosť prečítať si niečo o technologických problémoch a nakusnem aj problematiku výroby a skladovania potravín či ekonomickú stránku celej misie. Po prečítaní článku možno prídete o niektoré ilúzie, možno sa dozviete niečo nové, možno to nakoniec budete považovať za stratu času. V rámci písania som si urobil menší prieskum. Prečítal som zopár strán o dôvodoch, prečo lietať k planétam. Musím povedať, že s nimi nesúhlasím. V prvom rade si nemyslím, že ľudstvo je na takúto cestu pripravené. Teda, určite sme na tom lepšie ako predchádzajúca generácia, ale na to, aby sme mohli riešiť Mars, musíme dokonale zvládnuť cestovanie v cislunárnom priestore, teda priestore medzi Zemou a Mesiacom. A to nehovorím iba o prelete typu Apollo. Skôr mám na mysli reálne fungujúce orbitálne stanice a vysunuté stanovištia na povrchu. A prečo? Dôvodov je hneď niekoľko. Na nízkej obežnej dráhe kozmonautov a techniku chráni magnetické pole Zeme, ktoré odráža slnečné erupcie a pohlcuje väčšinu vysoko-energetických častíc. My najprv musíme odhaliť všetky riziká, ktoré pre nás predstavuje reálny otvorený vesmír. Technológie a postupy, ktoré nám ich pomôžu zvládnuť, sa budú najlepšie testovať práve na našom jedinom prirodzenom satelite.
Pred sedemdesiatimi dňami som publikoval na tomto blogu svoj prvý článok. Rozpracoval som várku raketoplánov a začal som písať Kozmickú Strojovňu. Tento seriál sa od toho okamžiku stal súčasťou môjho života. Nielen že som veľa článkov publikoval, ale tiež som sa veľmi veľa naučil. Hlavnou témou väčšiny príspevkov boli rakety. Zobral som to pekne od začiatku. Najprv som napísal niečo o pionierskych časoch kozmonautiky a opísal som rakety 50. rokov. V prvých desiatich dieloch ste sa tiež mohli dočítať o najznámejších raketoplánoch a tiež som načrtol cestu, ktorou by sa kozmonautika mohla v ďalších desaťročiach uberať. Nosnou časťou celého seriálu je hlavne minulosť a technická charakteristika strojov z čias minulých. Počas písania článkov som sa veľmi veľa naučil. Dnes si budete môcť svoje znalosti otestovať aj vy. V tomto špeciály som pre vás prichystal tri test. Všetky odpovede na otázky nájdete v seriály Kozmická Strojovňa a tiež na konci tohto článku.
Nové záznamy přednášek
Nahrávání ...
18. května 2013 
Rubrika 
Štítky: 
