sociální sítě
Přímé přenosy
krátké zprávy
Čína provedla úspěšný test oddělení aerodynamického krytu užitečného zatížení pro raketu Dlouhý pochod 10. Test hodnotil design krytů, strukturu připojení, plán oddělení a maximální dostupnou obálku. Všechny testované parametry splňovaly jejich konstrukční požadavky.
Společnost Lockheed Martin 19. listopadu oznámila, že její nová družicová platforma střední velikosti LM 400 bude mít svou orbitální premiéru příští rok na palubě rakety Firefly Aerospace.
Společnosti Teledyne Space Imaging a Satlantis oznámily partnerství na Space Tech Expo Europe. Jedná se o vývoj elektroniky senzoru pro pozorování Země a planetární průzkum. Satlantis vyvine Front-end Electronics (FEE) pro vyvíjený detektor CIS125 TDI Teledyne.
Společnost Lockheed Martin začala spolupracovat s konsorciem vedeným společností Iceye, finskou společností provádějící pozorování Země, která se specializuje na družice pro radarové zobrazování. Společnosti pracují na vývoji technologií rozpoznávání cílů s umělou inteligencí pro finskou armádu.
Společnost Inversion Space získala 44 milionů dolarů na další vývoj návratových pouzder pro náklad vracející se z vesmíru. Inversion použije finanční prostředky na další vývoj zařízení Arc.
Generál Chance Saltzman, velitel vesmírných operací U.S. Space Force, navštívil Starbase v Boca Chica během šestého zkušebního letu rakety SH/SS. Saltzman byl pozván SpaceX, aby sledoval zkušební let a zúčastnil se dvoudenního hodnocení programu.
Středisko pro sdílení a analýzu vesmírných informací (Space ISAC) otevřelo své první mezinárodní operační středisko v Austrálii. Expanze přichází v době rostoucích obav o zranitelnosti kybernetické bezpečnosti v orbitálních systémech.
ESA 19. listopadu oznámila, že prodlužuje smlouvy se společnostmi HyImpulse, Isar Aerospace, Orbex a Rocket Factory Augsburg (RFA) v celkové hodnotě 44,22 milionů eur prostřednictvím svého programu „Boost!“, který má pomoc při integrovaném testování nosných raket
Arianespace oznámila kontrakt na vynesení zařízení společnosti Exotrail raketou Ariane 6. Start se uskuteční z evropského kosmodromu ve Francouzské Guyaně v druhé polovině roku 2026.
Naše podcasty
Doporučujeme
Objednejte si knihy našich autorů a nahlédněte tak do historie kosmonautiky.
Poděkování
Náš web běží spolehlivě díky perfektnímu servisu hostingu Blueboard.cz, děkujeme!
Pamätáte sa ešte na minulý špeciál? Že nie? Pokúsim sa vám trochu osviežiť pamäť. Oslava prvých desiatich dielov bola celkom zaujímavá. Vytvoril som pre vás test. Preto si možno niekto môže myslieť, že dnes v tejto tradícii budem pokračovať. Vyšlo ďalších desať dielov, a je čas. Čas na čo? Na nič. Už to nie je také slávnostné. Prvá desiatka je vždy zaujímavejšia. Po tej druhej sa naopak cítim napätý. Pôvodne som totiž plánoval, že číslom dvadsať všetko ukončím a začnem písať niečo iné. No, viete ako to chodí, človek mieni a boh mení. Presne to sa stalo mne. Áno, čo to som už stihol napísať, ale môžem teraz skončiť? Nie. Preto si hovorím, hurá do tretej desiatky. A potom do tej štvrtej, piatej…
V treťom tisícroči sa vymenila väčšina rakiet za nové, lepšie, väčšie, lacnejšie, silnejšie a šetrnejšie k životnému prostrediu. Niektoré štáty absolvovali premiérový kozmický štart. Kozmonautika sa po dlhých desaťročiach znovu rozbieha a my sme svedkami druhého zlatého veku. Návrat na Mesiac, lety na Mars, to všetko nás ešte len čaká. Je síce pekné, že NASA plánuje svoju v poradí už tretiu superraketu, ale hlavné je, že sa nikdy v histórii na dobývaní vesmíru nepodieľalo toľko štátov, ako práve dnes. Medzinárodná Vesmírna Stanica vznikla v spolupráci mnohých kozmických agentúr. Ďalšie vyvíjajú svoje vlastné stanice, družice, lode, pre ktoré potrebujú nové rakety. A práve o nich dnes bude reč. To čo sa stihlo postaviť za posledných trinásť rokov je neuveriteľné a je to výsledok tvrdej práce miliónov ľudí po celom svete. Kozmonautika už nie je výsadou dvoch – troch veľmocí. Vstúpili do nej aj také štáty ako Irán. Severná a Južná Kórea… Dnes sa v okrúhlom dvadsiatom diely Kozmickej Strojovne dočítate o raketách, ktoré síce nie sú úplne dokonalé, ale napriek tomu veľmi zaujímavé
Mars už oddávna fascinoval ľudí. Jeho farba mu zabezpečila množstvo legiend a mýtov. Svoje meno získal po rímskom bohovi vojny. Červené sfarbenie viditeľné aj voľným okom ľuďom pripomínalo krv. Keď sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia prvý krát vyskytla možnosť letieť tam a pozrieť sa na tú nádheru pekne zblízka, ani jedna zo svetových mocností neodolala. Sovietsky Zväz aj USA počas prvých rokoch dobývania ďalekého vesmíru vysielali obrovské množstvo sond. Každé dva roky do kozmu štartovali nové a nové aparatúry, ktoré však len málokedy dosiahli cieľ. Raz zlyhala nosná raketa, inokedy sa stratilo spojenie, nepodarilo sa vykonať retrográdny zážih a dostať sa na obežnú dráhu, všetky tieto udalosti podmienili vytvorenie posledného mýtu o červenej planéte. Mars, je zakliaty.
V roku 1969 Američania pristáli na Mesiaci. Sovietsky Zväz bol porazený a „Vesmírne preteky“ sa ukončili. Rusi rozmýšľali, čo bude ďalej. Ich raketa N-1 nestála za nič, nemali loď, nemali technológiu, nemali cieľ. Kozmonautiku na pravej strane sveta postihla kríza. Ako sa z nej vymaniť? Po prerušení Mesačného programu sa vynáralo niekoľko ciest. Využiť plánovanú loď Sojuz na lety na nízku obežnú dráhu, postaviť si vo vesmíre stanice a naučiť sa, ako sa telo človeka chová pri dlhšom pôsobení mikrogravitácie. Po prekonaní počiatočných problémov, (let Sojuzu-1 sa skončil smrťou kozmonauta Komarova) sa to konečne rozbehlo. 19. Apríla 1971 do vesmíru odštartovala úplne prvá vesmírna stanica, Saljut-1. Vývoj takmer devätnásťtonového kolosu však začal už oveľa skôr. Diskusiu nad projektom orbitálnej stanice začala v roku 1964 Čelomejova konštrukčná kancelária OKB-52. Tá dostala od vojakov za úlohu vytvoriť stanicu, z ktorej by mohli fotografovať povrch Zeme a zisťovať polohu menších tajných vojenských objektov v USA. Prvý návrh nebol úplne ideálny. Celú stanicu mala aj s kozmonautmi a návratovým modulom vynášať raketa Proton-K. Kvôli
Viete čím je tento diel výnimočný? Práve čítate prvú časť posledného dielu typu: rakety X-tých rokov. Pomaly končím s chronologickým opisovaním vesmírnych nosičov. Hlavnou témou seriálu Kozmická Strojovňa sú rakety. Tým sa venujem v každom druhom článku. Dnes sa konečne budete môcť dočítať o najnovších kúskoch, ktoré si na svoj prvý štart museli počkať až do nového tisícročia. V ňom kraľovala Amerika, ktorá sa po havárii Challengeru rozhodla opäť aspoň časť práce preniesť na staré dobré rakety. Zatiaľ čo v deväťdesiatych rokoch používali starý, drahý a neekologický Titan, do nového milénia vkročili s novou technikou a úžasnými kyslíkovodíkovými motormi pre ešte úžasnejšie Delty. USA mali veľmi veľkú ambíciu, čo najviac znížiť cenu za kilogram vynesený na obežnú dráhu.
Pamätáte sa ešte na minulý diel? Vtedy som vyhlásil, že deviatou časťou tento miniseriál o dvoch najúžasnejších roveroch ukončím. Čítate teda úplne posledný diel, ktorý bude mapovať najväčšie úspechy a celkovo misiu oboch vozidiel. Najprv však dokončím to čo som pred mesiacmi začal. Ešte mi totiž zostalo tristo nezmapovaných Solov. Minule som skončil pristátím Curiosity. Po krátkom prerušení programu sa však nakoniec všetko vrátilo do starých koľají, iba s tým rozdielom, že Opportunity mala na Marse mladšiu sestru. Tým sa však zmenilo ešte niečo. Pre posielanie fotografií a rozsiahlejších povelov využívala dve retranslačné družice, Mars Odyssey a MRO. Po prílete sondy Curiosity sa teda trochu obmedzila komunikáca so Zemou.
Pred dvoma týždňami som napísal článok o prvých sovietskych vesmírnych lodiach, Vostok a Voschod. Dnes sa budem venovať tým americkým. Sovietsky Zväz na začiatku dobývania vesmíru jednoznačne vyhrával. Prvý satelit na obežnej dráhe, prvý kozmonaut, prvá EVA a množstvo ďalších prvenstiev odštartovali takzvané vesmírne preteky. V nich Američania očividne ťahali za kratší koniec. To všetko iba kvôli tomu, že v ZSSR vedeli vyrobiť poriadnu raketu. Zatiaľ čo rodina R-7 sa pomaly rozrastala, Američania svoju raketu snov ešte len hľadali. V roku 1957 vystrelil Sovietsky Zväz Sputnik-1. O mesiac nasledoval Sputnik-2 s Lajkou na palube. Bolo jasné, čo bude ďalšie. Obidve veľmoci sa zamerali na vyslanie človeka do vesmíru.
V tomto diely sa budem venovať raketám deväťdesiatych rokov. O nich som začal písať už pred dvoma týždňami a teraz túto tému vyčerpám. Koncom storočia sa americká kozmonautika niesla v duchu znovuobjavenia rakiet. Mnoho ľudí si totiž mylne myslelo, že s príchodom raketoplánov pôjdu do starého železa. Nič také sa však samozrejme nestalo. Ďalší smer ukázala havária Chellengeru v roku 1986, pri ktorej zomrelo deväť astronautov. Obrovská tragédia donútila NASA a aj armádu zmeniť plány do budúcnosti a celé smerovanie do vesmíru. Návrat ku starým dobrým raketám sa stal skutočnosťou. Štartov pribúdalo a k slovu sa dostali aj súkromné spoločnosti, ktoré už na tomto poli nepôsobili iba ako dodávatelia dielov, ale poskytovali kompletne vyrobené rakety, ktoré mohli štartovať aj pod hlavičkou iných korporácií, nie len NASA. To samozrejme odľahčilo celý ten birokratický aparát ktorým sa po štyroch desaťročiach existencie stala a pomaly sa pred Amerikou otvorila dovtedy nemysliteľná cesta, ktorá je viac viditeľná dnes. NASA sčasti prestala vyrábať vlastné rakety, ale radšej si kúpila štart, podobne, ako to robia iné
Opportunity stála na okraji najväčšieho impaktného kráteru v okolí. Miesto Spirit Point predstavovalo pomyselnú hranicu, ktorú práve prekročila a vydala sa na ďalšie dobrodružstvo. Písal sa desiaty október 2011 a nadišiel čas opäť zahájiť vedeckú prácu. Extrémne dlhá cesta z kráteru Victoria ku kráteru Endavour jej trvala tri roky. Pritom sa striedali obdobia presunov a obdobia výskumov. Opportunity navštívila niekoľko kráterov a aj malé pole impaktov. Všetky tieto udalosti som opísal v predchádzajúcich častiach tohto miniseriálu. Posledných štyri a pol kilometra prešla za necelý polrok a mohlo sa opäť začať s výskumom. Počas čítania tohto článku prosím myslite na to, že na planine Meridiany sa pomaly schyľovalo k zime. Elektrickej energie solárne panely vyrábali každý Sol menej, klesali teploty a vrstva prachu bola už tak hrubá, že cez ňu prešla iba polovica fotónov. Podobne na tom boli aj zanesené kamery a spektrometre. Napriek tomu nám aj v tomto období denne poskytovala cenné informácie o Marse.
Dnes sa budem v Kozmickej Strojovni venovať prvým ruským vesmírnym lodiam, Vostok a Voschod. Tieto na prvý pohľad rovnaké stroje sa zlatým písmom zapísali do histórie pilotovanej kozmonautiky. Za všetko by som rád spomenul napríklad v tej dobe najťažší objekt na obežnej dráhe. To bola vlastne testovacia verzia Vostoku vypustená v roku 1960. Kvôli prísnemu utajeniu celého projektu ľudia poznali tento projekt pod menom Sputnik 4. Určite najznámejšie prvenstvo tejto lode bol prvý človek vo vesmíre, Jurij Gagarin. Ten si užil jeden oblet okolo Zeme a po niekoľkých minútach strávených v beztiažnom stave sa vrátil späť. Na povrchu pristál vďaka svojmu osobnému padáku. O katapultovaní kozmonautov pred pristátím sa dočítate nižšie. Ďalšie prvenstvo získali lode Vostok 3 a 4. Tie totiž ako prvé leteli vo formácii. Priblížili sa k sebe až na vzdialenosť šiestich kilometrov. Kvôli nemožnosti manévrovať sa však od seba začali vzďaľovať. Zatiaľ čo Vostoky pozná každý, iba skutoční nadšenci a fanúšikovia vedia o vylepšenej verzii tohto legendárneho stroja. Voschod sa zapísal do histórie ako prvá loď, ktorá bola
Na webu Kosmonautix.cz používáme soubory cookies k zajištění správného fungování našich stránek, ke shromažďování anonymních statistických dat a pro lepší uživatelský zážitek. Více informací najdete zde.
Děkujeme za registraci!
Prosím, klikněte na potvrzovací odkaz v mailu, který vám dorazil do vaší schránky pro aktivaci účtu.
Děkujeme za registraci!
Prosím, klikněte na potvrzovací odkaz v mailu, který vám dorazil do vaší schránky pro aktivaci účtu.
