Pamätáte sa ešte na minulý špeciál? Že nie? Pokúsim sa vám trochu osviežiť pamäť. Oslava prvých desiatich dielov bola celkom zaujímavá. Vytvoril som pre vás test. Preto si možno niekto môže myslieť, že dnes v tejto tradícii budem pokračovať. Vyšlo ďalších desať dielov, a je čas. Čas na čo? Na nič. Už to nie je také slávnostné. Prvá desiatka je vždy zaujímavejšia. Po tej druhej sa naopak cítim napätý. Pôvodne som totiž plánoval, že číslom dvadsať všetko ukončím a začnem písať niečo iné. No, viete ako to chodí, človek mieni a boh mení. Presne to sa stalo mne. Áno, čo to som už stihol napísať, ale môžem teraz skončiť? Nie. Preto si hovorím, hurá do tretej desiatky. A potom do tej štvrtej, piatej…

Ale čo s týmto článkom? Má to byť niečo špeciálne. Niečo, čo by všetky tie hodiny strávené ťukaním do klávesnice konečne nejako ukázalo ľuďom. Kozmická Strojovňa si vždy držala svoj štandard. Číta ju približne tristo náhodných návštevníkov a pár skalných, ktorí povinne v sobotu ráno zapínajú počítač a zhltnú tých dva a pol tisíc slov. Musím úprimne povedať, že vďačný som za každého jedného človeka, ktorý prečítal čo len jeden úvodník, každý jeden klik, každé jedno hodnotenie a komentár. To je to, čo ma hnalo dopredu a udržalo nasadené tempo.

Dnes som o pol roka starší ako v januári, keď mi v hlave skrsla myšlienka: „Čo tak napísať niečo krátke o kozmickej technike?“ Sadol som za PC, napísal som o raketoplánoch a odoslal to na kontrolu. Dnes som už trochu ďalej, ako pred mesiacmi. Hlavne som sa začal rozkecávať. Na rakety mi už nestačil jeden článok. Začal som to deliť. Prvá časť, druhá časť, tretia… Rakety, raketoplány, let na Mars, kozmické lode, stanice… Čo bude ďalšie? Mám o tom predstavu. Uvidíte, dočkáte sa. Ak ma neopustí múza, ďalej sa vám budem snažiť priblížiť technické podrobnosti skryté v omáčke mojich pocitov. Nechcem písať holé fakty, rád sa do témy ponáram hlbšie a vyťahujem niečo z pozadia. Veci, o ktorých sa toho veľa nevie, ktoré nie sú všeobecne známe. V Kozmickej Strojovni budem písať o tom, kvôli čomu všetci na tento blog chodíme. O kozmonautike v tej najčistejšej forme.

Dosť bolo sentimentálnych výlevov. Dnes som pre vás pripravil z môjho pohľadu veľmi zaujímavú tému. Na čo je vlastne kozmonautika dobrá? Teda, okrem toho že k nám vďaka nej prúdia stále nové technológie. Existuje aj nejaký duchovný rozmer tohto odvetvia? Prečo nás vlastne vesmír vždy tak priťahoval?

Stovky, ak nie tisícky rokov ľudia upierali oči ku hviezdam. Snívali o tom, aké by to bolo dostať sa na Mesiac. Rozmýšľali, prečo sa strieda deň s nocou, prečo sa niektoré svetielka tan hore hýbu, zatiaľ čo ostatné vytrvalo stoja na mieste. Začali si vymýšľať súhvezdia a báje o nich. Niekto presne nevie, kedy sa presne dobývanie vesmíru začalo. Jedno je však isté, nebolo to vo tomto, ani v minulom storočí. Dokonca ani v minulom tisícročí. Prvý túžobný pohľad na hviezdne nebo, to bol začiatok. Začalo to pozvoľna, rozprávkami o tom, ako Mesiac a Slnko putujú a predávajú si žezlo vlády, o tom, ako z Mesiaca ktosi ujedá. Postupne sme si uvedomili, že niektoré veci sa dajú vysvetliť aj vedecky. Na veľmi dlhý čas sa stredom vesmíru stala Zem. Geocentrický obraz sveta podporovala aj cirkev. Veď to bolo logické. Slnko nás obieha a preto sa strieda deň s nocou. Potom sa však objavili planéty a nejak to celé nesedelo. Takže Slnko obieha okolo Zeme a planéty okolo Slnka? Alebo naopak? Až Mikuláš Koperník dokázal z dôkladného pozorovania oblohy vydedukovať správne závery. Heliocentrický systém bol na svete. Onedlho sme mohli byť svedkami slávneho Galileovho výroku: „A predsa sa točí.“ Nasledovalo budovanie stále väčších a väčších ďalekohľadov a s nimi zaujímavý poznatok.

Aj iné planéty majú svoje mesiace a Saturn dokonca aj uši! Potom prišiel let na Mesiac v réžii fenomenálneho spisovateľa Julesa Verna. Narodili sa otcovia kozmonautiky Ciolkovskij, Oberth a Goddard, neskôr Sergej Koroľov, a von Braun. Sny sa stali skutočnosťou. Pozreli sme sa tam, kde ešte pred sto rokmi mierili vymyslení hrdinovia a sci-fi sa odrazu stalo skutočnosťou. To sa deje dodnes. Sme svedkami nástupu súkromných spoločností na scénu. O päťdesiat rokov budú lety do kozmu denná rutina. Vrátim sa teda k otázke, ktorú som si položil na začiatku. Čo nám dáva Kozmonautika? Dáva nám nádej. Nádej na to, že ten obrovský pustý priestor raz zaľudníme, opustíme kolísku a naši potomkovia raz uskutočnia to, čo sa dlho považovalo za nemožné. Dáva nám nové netušené možnosti. Tak ako sme kedysi objavovali nové kontinenty a budovali na nich základy novodobej civilizácie raz vykročíme smerom k Marsu, Venuši, mesiacom Jupiteru, Saturnu a možno aj k planétam mimo našej Slnečnej sústavy. Postavíme obrovské sídliská krúžiace na obežnej dráhe a osamostatníme sa. Dáva nám vidinu nového života. Raz sa snáď naši synovia a dcéry zamestnajú v spoločnosti, ktorá ťaží na asteroidoch alebo robí iné kozmické aktivity. Prežijú tam vonku celý život a položia základy nového životného štýlu, tak odlišného od toho nášho.

Nakoniec by som chcel poďakovať všetkým čitateľom Kozmickej Strojovne a chcel by som vás poprosiť o maličkú láskavosť. Napíšte mi čo si myslíte o celom seriály, o témach ktoré v ňom preberám, o štýle písania, o celkovej forme článkov, prípadne navrhnite, čo zlepšiť.

Zdroje obrázkov:
http://www.humanisti.sk/storage/201304061132_bizarro-zmysel-zivota.jpg
http://img.cas.sk/img/4/fullwidth/1379118_neil-armstrong-kozmonaut-astronaut-vesmir-apollo-11-let-mesiac-prvy-clovek.jpg